Bol teplý jarný deň a Teo, chlapec z malej dedinky, sa už od rána tešil na veľkonočné šibačky. Behom chvíľky nazbieral plný košík farebných vajíčok, ktorý mu postupne naplnili všetky tety, kamarátky a dokonca aj susedky z ulice. V košíku sa trblietali zelené, žlté, červené a modré vajíčka s pestrými vzormi. Aby toho nebolo málo, tu a tam sa medzi ozdobenými vajíčkami schovávali čokoládové prekvapenia s farebnými obalmi, ktoré sa na slnku ligotali ako drahokamy.
Keď sa unavený vracal domov, rozhodol sa skrátiť si cestu cez starý háj. Tento háj mal v sebe niečo tajomné. Stromy v ňom boli vysoké, s hrubými kmeňmi a pod ich konármi žili v harmónii rôzne zvieratká. Teo kráčal pomedzi stromy, obdivoval lesné kvety a zisťoval, či niekde nevidno čerstvé stopy po srnkách či divých králikoch.
Vtom zacítil jemný vánok, ktorý ho príjemne pohladil po tvári. Blízko chodníka si všimol starý peň. „Tu by som si mohol na chvíľu oddýchnuť,“ pomyslel si. Položil teda košík vedľa pňa, posadil sa na mäkkú lesnú trávu a zapozeral sa do oblohy. Oči sa mu zakrátko privreli a na malú chvíľu zaspal.
Keď sa Teo prebudil, slnko sa už začínalo schovávať za vrcholky stromov. Rýchlo vstal a rozbehol sa domov. Bežal a bežal – až zistil, že beží s prázdnymi rukami. Vraví si: „Veď som nešiel na prázdno, niečo mi chýba…“ Zastavil sa a zvolal: „Môj košík!“
Okamžite sa vrátil na miesto, kde si zdriemol. Tam už ale po jeho krásnom košíku nenašiel ani stopu. Teovi sa chcelo plakať. Tak veľmi sa tešil na to, ako sa doma pochváli košom plným farebných vajíčok. Nevedel, čo robiť. Rozhodol sa však nevzdať a začal košík usilovne hľadať.
Kráčal hlbšie do lesa a prehľadával každý kút, keď zrazu pri svojich nohách začul jemné zašušťanie. Bol to malý lístoček, ktorý rozvlnila veverička skákajúca z konára na konár. „Čo sa deje, chlapče? Vyzeráš smutne,“ prehovorila veverička k chlapcovi. Teo, aj keď prekvapený, jej rozpovedal celý príbeh. Rozprával, ako nazbieral vajíčka, posadil sa v lese a na svoj plný košík zabudol. Veverička pohotovo ponúkla pomoc. „Ja som veverička Sivka,“ predstavila sa, „a rada ti pomôžem nájsť tvoj košík! Mám ostrý zrak a rýchle labky.“
Tak sa Teo a veverička Sivka vydali hlbšie medzi stromy. Po chvíli sa k nim pripojila aj líška, ktorú upútal neobvyklý ruch. Líška Lola bola zvedavá, čo sa v lese deje tak neskoro podvečer. Zistila, že hľadajú stratený košík s pestrofarebnými vajíčkami a čokoládovými dobrotami. „Zbožňujem záhady,“ vyhlásila a nastražila uši. „Pomôžem vám ho nájsť! Mám vynikajúci čuch a práve cítim niečo sladké. Skúsim vybrať sa tým smerom.“
Líška Lola sa rozbehla k veľkej skale, okolo ktorej rástli ružové kvietky. Veverička Sivka zatiaľ pobehovala po konároch vysokých borovíc a skúšala hľadať zhora. Teo prehľadával husté kríky pod stromami. Zrazu z konárov zaškriekala sova: „Hu-hú! Koho to tu máme? Nechcete pomôcť?“ Bola to múdra sova Hermína, ktorá bývala na najvyššom dube v lese. Keď si vypočula Teov príbeh, trochu sa zamyslela: „Nuž, v tomto lese je každý tvor zvyknutý na svoj vlastný poriadok a nie je bežné, aby tu len tak mizli veci. No spomínam si, že som zahliadla vtáčika so zvláštnym nákladom.“
Teo hneď spozornel. „Vtáčika? A ako vyzeral?“
„Mal bledosivý chrbát, belasé perie na krídlach a také živé oči. Bola to sojka. Zdalo sa mi, akoby opatrne prenášala nejaký poklad… taký pestrofarebný. Keď tak nad tým premýšľam, aj tvoje kraslice boli pestrofrebné,“ zauvažovala sova Hermína.
Veverička Sivka nečakala ani chvíľu, zbehla z konára a ukázala im smerom k vysokej jedli. Tam medzi konármi bolo zvláštne hniezdo. „Tadiaľto!“ ukázala. Spolu s líškou Lolou a Teom sa vybrali k tomu stromu. Pomaly kráčali, aby náhodou sojku nevyplašili. Čoskoro dorazili k jednej z tých najvysokánskejších jedlí v celom lese. Na jej najhrubšom konári naozaj sedela sojka a starostlivo si v hniezde ukladala niečo farebné – vymaľované vajíčka!
„To sú moje vajíčka!“ zašepkal vzrušene Teo.
Líška Lola zakývala chvostom a zvolala: „Haló, sojka! Tieto vajíčka patria Teovi. Nevidela si tu náhodou jeho košík?“
Sojka, vyrušená, rozprestrela krídla a so strachom sa obzerala okolo seba. „Prepáčte, nechcela som nikomu ublížiť,“ povedala neisto. „Myslela som si, že sú to stratené vtáčie vajíčka, chcela som ich zachrániť. Tieto krásne vzory a farebné škvrnky vyzerali tak vzácne. Dala som ich do hniezda, lebo som si myslela, že z nich budú mláďatká.“
Teo s úsmevom pokrútil hlavou. „Verím, že si to myslela dobre,“ povedal. „No tieto vajíčka sú ozdobené len pre veľkonočnú radosť, nie sú živé. Prosím, vráť mi ich. Veľmi som sa na ne tešil aj ja, aj moja rodina.“
Sojka v miernych rozpakoch prikývla. Zletela z hniezda na zem a v zobáku odniesla vajíčka do košíka, ktorý ležal schovaný medzi mäkkými ihličkami v dutine jedného zo stromov. „Tu je tvoj košík. Prepáč mi, že som ti ho vzala. Chcela som len pomôcť vajíčkam, ktoré sa mi zdali opustené.“
Keď Teo opäť držal v rukách svoj poklad, šťastím sa mu rozochvel hlas. Veverička Sivka rozradostene poskakovala a líška Lola bola tiež veľmi rada, že sa všetko dobre skončilo. Sova Hermína sa múdro usmiala a šepla: „Vidíte, láskavosť a vysvetlenie vyriešili problém. Teraz už sojka vie, že tieto vajíčka patrili chlapcovi.“
Teo poďakoval všetkým lesným kamarátom za ich pomoc. Pred odchodom sa naklonil k sojke a so širokým úsmevom jej daroval jedno ozdobené vajíčko. „Nech ti pripomína, že v našom lese žijeme všetci v priateľstve a pomáhame si. Aj keď sú to len ozdobené vajíčka, prinášajú radosť.“
A tak sa Teo vrátil domov s veselým príbehom a s vďakou v srdci. Vedel, že o takejto veľkonočnej príhode bude rozprávať všetkým deťom aj dospelým v dedine. A tiež si sľúbil, že nabudúce dá na svoje veľkonočné vajíčka lepší pozor. Bol však pripravený aj na akékoľvek dobrodružstvo, ak by ho znova čakala podobná veselá zápletka s lesnými zvieratkami.sme zistili, či nás to baví. Možno práve v tom, čo sa nám zdá nudné, sa skrýva poklad, ktorý čaká, kým ho objavíme.
