Kedysi dávno, pod vysokými štítmi majestátnych hôr a pri brehoch zurčiacej rieky, žil indiánsky kmeň menom Navana. Tento kmeň bol známy svojím priateľstvom k prírode i zvieratám, a najmä svojím posvätným bubnom, ktorý dokázal vďaka zvláštnemu rytmu privolať radosť a úspech pre celý kmeň. Keď niekto z kmeňa udieral do bubna a tlmený dunivý zvuk sa rozozvučal krajinou, hneď sa všetkým zlepšila nálada. Bohovia aj duchovia predkov boli s nimi v dokonalej harmónii a kmeň Navana vďaka tomu prekvital.
Raz ráno však kmeň čakal nepríjemný šok. Ich vzácny posvätný bubon bol preč. Nevedno, či ho niekto ukradol, alebo sa stratil pri nečakanej udalosti, no skrátka zmizol. Na tvárach členov kmeňa sa usadil smútok, akoby niekto odfúkol ich vnútornú radosť. Skoro akoby s bubnom zmizol aj úsmev z dediny. Začalo sa hovoriť, že kmeňu bude chýbať šťastie a úspech – bez bubna sa nebudú môcť napojiť na silu svojich predkov a stratia požehnanie, ktoré k nim prichádzalo spolu s dunivými údermi bubna.
Náčelníkom kmeňa bol múdry a spravodlivý muž menom Čierny Medveď. Mal dlhé vrkoče prepletené pestrofarebnými perami a na krku nosil náhrdelník z ojedinelých kameňov nájdených počas jeho ciest. Hoci vo svojom živote už zažil všeličo, takúto stratu nečakal. Bolelo ho srdce, pretože dobre vedel, aký význam mal bubon pre celý kmeň.
V kmeni žilo i malé, ale veľmi bystré a smelé dievča menom Malá Luna. Chcela vrátiť všetkým radosť, a tak si zaumienila, že sama posvätný bubon nájde. Keď prišla za náčelníkom Čierny Medveďom, odhodlane mu oznámila svoj plán. Náčelník chvíľu mlčal, pretože Malá Luna bola ešte mladučká a nevedel, či takú nebezpečnú cestu zvládne. Napokon sa však v jeho tmavých očiach objavilo svetielko nádeje. Videl v nej odhodlanie aj lásku ku kmeňu, a tak jej povedal:
„Malá Luna, vyber sa za naším bubnom. Dobre však vieš, že cesta to nebude ľahká. Poriadne sa priprav. Na ceste maj oči otvorené, pozoruj každé znamenie, ktoré ti napovedajú duchovia našich predkov. Nikdy nestrácaj dôveru v dobrú silu nášho kmeňa. Najprv vždy počúvaj šepot vetra a sleduj stopy zvierat, lebo tie ťa môžu viesť správnym smerom. A nezabúdaj, že posvätné veci sú často strážené tajomstvami, ktoré treba vyriešiť s pokorou a láskou.“
Malá Luna teda vyrazila na cestu za svitania, keď sa prvé slnečné lúče nežne dotýkali špičiek hôr. Na rozlúčku dostala od Čierneho Medveďa malú koženú kapsu, v ktorej bola bylinková masť na rany, sušené bobule na hlad a najvzácnejšia vec – malý otĺkač, ktorým v kmeni rozbíjali oriešky a semienka. Náčelník jej povedal, že otĺkač jej bude pripomínať dôležitosť rytmu v živote kmeňa a možno jej pomôže nájsť stopy bubna.
Cesta dievčatku spočiatku pripadala jednoduchá. Išla popri rieke, ktorej voda hučala a spievala o dávnych dobrodružstvách. Vody rieky ju viedli k starému kamennému mostu. Šepkalo sa, že kedysi tadiaľ prechádzali najväčší bojovníci, aby načerpali silu a odvahu. Luna sa pri moste na chvíľku zastavila, zavrela oči a započúvala sa do vetra. Vedela, že všetko, čo jej radil Náčelník Čierny Medveď, má hlboký význam. V diaľke začula jemné, no prenikavé „bum-bum-bum“, akoby ozvenu bubna. Keď oči znovu otvorila, mlčky sa usmiala a vykročila vpred.
Za mostom prechádzala cez husté borovicové lesy. Vzduch tu voňal živicou a suchou kôrou. Občas sa odkiaľsi ozvalo zamručanie medveďa alebo vitie vlka. No Malá Luna nepociťovala strach. Cítila sa chránená láskou svojho kmeňa. Vedela, že príroda jej neublíži, ak sa k nej bude správať s úctou a rešpektom. Keď odpočívala pri veľkom starom strome, všimla si vlka s neobvykle bielou srsťou. Stretli sa pohľadmi. Ten vlk nemal v očiach nepriateľstvo, skôr čosi zvedavé. Malá Luna na neho ticho prehovorila: „Hľadám náš bubon, stratil sa. Pomôžeš mi, duch lesa?“ Vlk sa jemne pohol, zabrechal a vyrazil cez husté ihličie. Malá Luna si uvedomila, že ju možno vedie správnym smerom. Rýchlo vstala a snažila sa ho nasledovať.
Bežala pomedzi stromy, preskakovala popadané konáre a občas ju vietor pošteklil na lícach. Vlk sa zrazu zastavil pri stope, ktorá viedla cez močaristú zem. Vyzeral, akoby upozorňoval na stopy odtlačené v blate. Boli to stopy niekoho, kto mal asi veľké topánky a ťahal so sebou čosi ťažké. Dievča malo pocit, že toto by mohla byť cesta toho, kto bubon zobral. Pozrela na vlka a poďakovala mu pohľadom. Vlk sa mykol a rozbehol sa do lesa, kde stratil sa medzi tmavými kmeňmi vysokých stromov.
Malá Luna sa odhodlane vybrala ďalej. Snažila sa našľapovať opatrne, aby sa sama v húštinách nestratila. Mokrá zem ju však ťahala k zemi ako ťažký morský piesok. Musela si dávať pozor, aby nezapadla až po kolená. Keď sa jej konečne podarilo vyjsť na pevnú pôdu, všimla si pred sebou starý opustený zrub. Tichučko podišla bližšie. Vo vzduchu cítila zvláštnu vôňu – bol to zápach spáleného dreva a dymu, no boli v ňom aj tóny akýchsi neznámych byliniek.
Prešla okolo puknutých drevených dverí. Zrub bol zvnútra tmavý, no na stole niekto nechal horieť fakľu. Pri ňom ležal kus kožušiny a pri stene sa povaľovali staré rozbité nádoby. Náhle Malá Luna začula tlmený zvuk, ktorý jej rozbúchal srdce. Pripomínal dunenie bubna. Rozbehla sa hlbšie do zrubu. Pri zadnej stene zbadala postavu muža, ktorý mal prenikavý zlovestný pohľad. V rukách držal ich posvätný bubon. Zarastenému mužovi s dlhými vlasmi na opasku visel nôž z kosti. Tváril sa prekvapene a nahnevane, že sa mu do zrubu niekto odvážil vkročiť.
„Čo tu chceš, malé dievča?“ zavrčal a jeho hlas znel ako šuchot suchých konárov. „Toto je môj bubon, priniesol som si ho ako talizman, aby som získal moc.“
Malá Luna vedela, že s ním nesmie bojovať hrubou silou, veď by sa mu nevyrovnala. Spomenula si na rady náčelníka Čierneho Medveďa – musí použiť múdrosť a pokoru. Pokľakla, ruky spojila pred hrudníkom a tichým, no pokojným hlasom prehovorila: „Tento bubon patrí kmeňu Navana. Je posvätným dedičstvom našich predkov. Jeho hudba nám prináša šťastie a radosť, no len vtedy, keď ho používa ten, komu je určený. Pre teba nebude mať žiadnu moc, lebo mu nerozumieš. Ublížiš sebe aj nám, ak ho budeš držať.“
Muž sa zasmial, ale neznel isto. Možno i on vycítil silu slov malého indiánskeho dievčaťa. Keď sa pokúsil na bubon udierať, vychádzali z neho len tlmené a nepríjemné zvuky, akoby bubon nemal žiadnu moc. Ako keby pri jeho údere stratil tú zvláštnu posvätnú rezonanciu. Muža to nahnevalo, tresol päsťou do bubna – nič sa nestalo. Až sa napokon rozhodol, že ho hodí o zem. Vtedy Malá Luna rýchlo zareagovala. Vytiahla svoj malý otĺkač od náčelníka a buchla ním do bubna jediný krát. Pod jej jemným dotykom ožil a ozvala sa známa dunivá melódia, ktorá sa rozliehala okolo nich ako volanie predkov. Muž ustúpil, akoby ho udrel blesk. A bubon sa vrátil do rúk Malej Luny.
Zrubom sa niesli akoby varovné zvuky, ktoré ním začali triasť. Možno to bola stará mágia, možno len dosky reagovali na vibrácie bubna. Muž, vyplašený a zmätený, vybehol z dvier a zmizol v lese. V ten okamih sa dievča spamätalo z napätia, privinulo bubon k sebe a ticho sa mu prihovorilo: „Odnesiem ťa domov, kmeň ťa už čaká.“
Cesta späť bola únavná, no dievča malo v sebe zvláštnu ľahkosť – akoby jej bubon pomáhal nájsť smer a odháňal všetku únavu. Keď sa vrátila cez borovicový les, pri starom kamennom moste sa okolo nej vznášali jemné svetielka, ako by to boli hviezdne iskričky ukazujúce jej cestu. Míňala stromy, kamene, mokrade, až sa dostala k brehu rieky, ktorý dôverne poznala.
Kmeň Navana ju už z diaľky vítal. Všetci sa zišli okolo nej, tváre plné nádeje a úprimnej radosti, keď uvideli, že nesie posvätný bubon. Náčelník Čierny Medveď vystúpil z radu a vzal ju jemne za plecia. Oči mu žiarili hrdosťou a vďakou. Potom jej do rúk vložil perá z orla ako symbol hrdinstva. Malá Luna sa tak stala súčasťou veľkých bojovníkov a ochráncov kmeňa. Sklonila hlavu a cítila, ako sa v jej srdci rozlieva teplo.
Nakoniec položila bubon na vyvýšené miesto v strede ich tábora. Všetci sa zhromaždili do veľkého kruhu. Spoločne sa chytili za ruky, niekto jemne udrel do kože bubna a rozliehajúca sa melódia znova priniesla do dediny radosť. Zvuk posvätného bubna bol teraz ešte silnejší, akoby Malá Luna a kmeň vďaka tejto skúške našli hlbšiu harmóniu s prírodou a duchmi predkov. Ich neviditeľné puto sa znova spevnilo a bolo jasné, že kmeň Navana už nikdy nezabudne, akú moc a význam má ich posvätný bubon.
Po skončení osláv si náčelník Čierny Medveď zavolal Malú Lunu na breh rieky. S jemnosťou jej povedal: „Moja milá Luna, dokázala si, že aj ten najmenší člen nášho kmeňa môže mať obrovskú odvahu. Tvoje srdce bolo plné pravej lásky k našim ľuďom a v tom je najväčšia sila. Verím, že tvoj príbeh sa bude odovzdávať z generácie na generáciu. Lebo si dokázala, že radosť prichádza nielen z dunenia bubna, ale aj zo srdca toho, kto v ňom žije pre svoj kmeň.“
A tak sa v dedine Navana opäť rozohnili radostné oslavy a staré tance. Počas večerov, keď sa ľudia stretávali pri ohni a hviezdy sa ligotali na nebi, bola Malá Luna vždy vítanou rozprávačkou. Prerozprávala celý príbeh o bubne, o tajomnom zrube, o tajomnom mužovi, aj o bielom vlkovi, ktorý jej ukázal cestu. Deti počúvali so zatajeným dychom a dospelí sa na Malú Lunu dívali s pýchou. Odvtedy si už v kmeni vždy pamätali, že najväčšie poklady sú tie, ktoré si chráni srdce naplnené dobrom a odvahou. A tak sa kmeňu vrátila radosť, šťastie a úspech, a s nimi aj obľúbený zvuk dunivého bubna, ktorý sa odrážal od vysokých štítov hôr a pripomínal všetkým silu a jednotu ľudí kmeňa Navana.
Zaujímavé informácie pre deti
