svet rozprávok - nočná obloha

Spadnutá hviezda

chalpec drží v rukách žiariacu hviezdu

V jednej pokojnej dedinke, obklopenej hustými ihličnatými lesmi a nízkymi kopcami, žil malý chlapec menom Viliam. Všetci v jeho okolí ho volali jednoducho Vilko. Mal len osem rokov, no už v takom mladom veku ho neopísateľne fascinovala nočná obloha. Vždy, keď sa zotmelo, utekal na dvor. Na trávu si rozprestrel starú deku a s rozžiarenými očami sa pozeral na ligotavé hviezdy.

Raz večer, keď bolo nebo výnimočne jasné, ležal Vilko opäť na deke a díval sa na nekonečnú vesmírnu klenbu. Hľadal známe súhvezdia, počítal hviezdy a tešil sa z toho, že vďaka nim nikdy necítil samotu. Obloha ho nabádala snívať, rozmýšľať nad tým, aké to asi je, keď sa človek môže dotknúť hviezd. Zrazu si všimol, ako sa na nebi niečo ligoce omnoho jasnejšie než ostatné hviezdy. Jeho zrak sa upriamil na pulzujúce svetlo, ktoré sa pohybovalo – a padalo rovno k zemi! Vyzeralo to ako zlatá iskra, čo sa chystá zavŕtať do blízkeho lesa.

„Jéj!“ vykríkol Vilko prekvapením i nadšením, no vzápätí sa mu tvár skryvila starosťou. „Čo to bolo? A kam to spadlo? To musím zistiť!“ pomyslel si. Rozhodol sa, že to záhadné svetlo bude nasledovať. Keďže sa už bola takmer úplná tma, poprosil rodičov, či by mohol zostať vonku o chvíľu dlhšie, aby sledoval padajúcu hviezdu. Mama a otec spočiatku váhali, no napokon súhlasili, pretože v dedine bolo bezpečne a les bol hneď za domom. Vilko si vzal malú baterku, ktorú mu kedysi daroval starý otec, a vybral sa na potulky.

Vstúpil do lesa, ktorý v noci pôsobil celkom inak ako cez deň. Stromy sa týčili do výšky ako obri, ich tiene sa pohybovali v jemnom vánku a ticho pôsobilo až zázračne. Kráčal po známom chodníčku, ktorý sa kľukatil pomedzi mohutné smreky. V diaľke počul jemné cvrlikanie nočných cvrčkov a občasné zahúkanie sovy. Vilko však nebol vystrašený – zvedavosť ho viedla stále hlbšie do lesa.

Napokon, na malej lesnej čistine, našiel niečo neuveriteľné – v machu sa trblietala drobná hviezda. Vyzerala ako malá postavička zložená z jemného zlatého svetla, ktoré sa mihotalo všetkými smermi. Vilko stál v úžase, takmer sa bál priblížiť. Hviezda však otvorila malé žiarivé očká a pozrela naňho. „Ahoj,“ povedala tenkým, ale jasným hlasom.

Vilko sa zarazil, no keď videl, aká je hviezda krehká a neistá, strach sa vytratil. „Ahoj… Si naozaj hviezda, čo spadla z neba?“ opýtal sa nesmelo.

„Áno,“ zašepkala hviezda a smutne svetielkovala. „Nechtiac som skĺzla z nebeskej dráhy. Potrebujem sa vrátiť späť na oblohu, no tu na Zemi mi pomaly slabne sila. Sama to nedokážem. Pomôžeš mi?“

Vilko bez váhania prikývol. Vôbec nemal predstavu, ako dostať hviezdu späť na nebo, no vedel, že musí skúsiť čokoľvek. „Pomôžem ti!“ prisľúbil. Jemne zdvihol hviezdu do dlaní, akoby držal tú najvzácnejšiu vec na svete, a spolu sa vrátili do jeho izbičky.

Tam hviezda na chvíľku zosilnela, akoby jej teplo z Vilkových dlaní dodalo malý prídel energie. „Musíš zistiť, ako ma vrátiš späť na oblohu. Ja sama presný postup nepoznám. Určite to nebude jednoduché. Viem len to, že musíme nájsť múdru sovu, ktorá ovláda tajomstvá neba.“

Na druhý deň ráno už bol Vilko na ceste k starej lipovej aleji na okraji lesa. Vedel, že tam žije sova, ktorú miestni považovali za mimoriadne múdru. Vilko vopchal hviezdu do vrecka svojej mäkkej mikiny, aby ju ochránil pred prudkým svetlom, a vykročil.

Prechádzal cez lúky, na ktorých kvitli poľné kvety, poletovali motýle a včielky bzučali s plnými košíkmi peľu. V diaľke videl pasúce sa ovce. Lesné cestičky zdobil mäkký mach a stopy lesnej zveri. Nakoniec dorazil k lipám, ktoré boli také staré, že si pamätali azda viac než všetci starousadlíci dokopy. Na hrubom konári naozaj sedela sova. Mala múdry pohľad, a keď si Vilka všimla, dôstojne rozprestrela krídla.

„Dobré ráno, múdra sova,“ oslovil ju chlapec a zdvorilo sa uklonil. „Potreboval by som pomoc. Našiel som hviezdu, ktorá spadla z neba. Musím ju dostať späť hore, no neviem ako.“

Sova pohla hlavou na jednu i druhú stranu, akoby posudzovala celú situáciu. Potom odpovedala hlbokým, no láskavým hlasom: „Chlapče, pomôcť spadnutej hviezde nie je úloha pre slabochov. Musíš nájsť priezračný lesný prameň – hovoria mu Strieborný prameň. V ňom sa skrýva zvláštna voda, ktorá kedysi vraj padla spolu s meteoritom. Táto voda obsahuje čiastočky čistého svetla a dokáže hviezde vrátiť jej lesk a silu. Keď hviezda získa naspäť silu, bude schopná vyletieť vysoko k oblohe. Ale pozor – prameň je ukrytý v srdci starého lesa, kde sú chodníky záhadné a ľahko tam zablúdi i skúsený pútnik.“

„Neboj sa, hviezdička, spravím všetko, čo je potrebné. Verím, že to spoločne dokážeme,“ pošepkal Vilko, povzbudený hviezdným teplom, ktoré cítil na svojej hrudi. Poďakoval múdrej sove a vyrazil do srdca lesa.

Nebolo to však také jednoduché. Najskôr musel prejsť cez širokú húštinu, v ktorej sa rozprestierala pavučina neprehľadných konárov. Každý krok musel pozorne kontrolovať, aby nespadol do jamy. Hustá zeleň neprenikala len do jeho topánok, ale aj do jeho mysle – v prítmí sa mu zdalo, že počuje tajomné zvuky. No hviezda mu dodávala odvahu. Jemne žiarila aj cez mikinu, akoby mu chcela ukázať správnu cestu. Občas sa mu prihovorila, aby ho upokojila.

Za húštinou prišiel k úpätiu malej skaly, na ktorej mal rásť starý dub. Podľa popisu od sovy to bola ďalšia orientačná značka. A skutočne – dub tam stál ako mohutný strážca. Vilko si ho s obdivom obzrel. Bola to starý, takmer posvätný strom.

Za dubom sa chodník vinul ďalej – akoby sa výnimočne prekliesnil cez nepriechodný les len pre tých, ktorí ho skutočne potrebovali. Viedol k čarovnému miestu, kde bolo ticho a temno, ale zároveň tam presvitalo jemné striebristé svetlo. Vilko tu začul jemné zurčanie. V srdci starého lesa našiel legendárny Strieborný prameň. Voda v ňom žiarila tak, akoby ju rozospievali milióny malých hviezdičiek.

„To je ono, hviezdička,“ zašepkal Vilko. „Poď, pomôže ti načerpať novú silu.“ Opatrne vzal hviezdu do dlaní, sklonil sa k prameňu a nechal ju napiť sa z priezračnej vody. Hviezdička sa rozžiarila o čosi silnejšie. Jej svetlo začalo pulzovať, akoby v nej rástla sila. Zrazu sa jemne vymanila z Vilkových rúk a vzniesla sa kúsok nad hladinu prameňa.

„Vďaka tebe, môj milý priateľ, znovu cítim v sebe silu neba,“ povedala nadšene. „No ešte musíme nájsť vysoké miesto, z ktorého sa dokážem odpútať od Zeme.“

Vilko si spomenul na starú rozhľadňu, ktorá sa týčila na najvyššom kopci pri dedine. Ktosi ju postavil, aby návštevníci mohli obdivovať výhľady na celé okolie. „To je ono! Tam je najlepšie miesto na odlet do neba,“ zvolal a zrak mu zažiaril radosťou.

A tak sa obaja vydali späť – hviezda letela zľahka nad chlapcovou hlavou a osvetľovala mu cestu. Po čase dorazili k rozhľadni. Vilko vystúpil po drevených schodíkoch až na samý vrchol, zatiaľ čo hviezda za ním veselo poletovala. Vysoko na plošine ich ovanul chladný vietor a hviezdička sa zatriasla, no jasne sa usmiala.

„Teraz sme dosť vysoko na to, aby som sa mohla vrátiť domov,“ šepla. V tej chvíli sa medzi oblakmi ukázal Mesiac a hviezdy na nočnom nebi sa zrazu rozsvietili silnejšie, akoby vítali stratenú sestru. Hviezdička sa ešte raz vzniesla k Vilkovej tvári: „Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobil. Nezabudnem na teba,“ povedala jemným hlasom.

Vilko sa usmial a v očiach sa mu zaligotali slzy radosti i dojatia. „Aj ja na teba nikdy nezabudnem, priateľka z neba,“ odpovedal. Potom slabo mávol rukou na rozlúčku. Hviezdička zažiarila ako malá zlatá iskra, zľahka sa dotkla jeho dlane a vystrelila nahor, vyššie a vyššie, až napokon splynula s ostatnými hviezdami na oblohe.

Vilko ešte dlho stál na rozhľadni a hľadel na oblohu, rozmýšľajúc o tom, aké je úžasné, keď môžeme pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Domov sa vrátil neskoro, no s veľkým pokojom v duši. Mama sa pýtala, kde toľko bol, no stačilo pár slov a ich srdcia naplnil rovnaký pocit zázračna.

Keď si Vilko ľahol do postele, pohladil ho vánok z otvoreného okna a v diaľke zažiarila jedna hviezda jasnejšie než ostatné. Pripadalo mu, že naň žmurká a ďakuje mu. A on pocítil, že už nikdy nebude sám – nebol len chlapcom z malej dedinky, ale aj priateľom jednej hviezdy, ktorú pomohol vrátiť na oblohu.

Vilko si uvedomil, že keď niekto potrebuje pomoc, vždy je dobré podať mu ruku. Nebyť ľahostajný k druhým je jednou z najvzácnejších vlastností, aké môžeme mať. A ak aj občas sami nevieme, ako pomôcť, nevzdajme sa – hľadajme riešenia, pretože spolu dokážeme veľké veci. A kto vie, možno aj hviezdy z oblohy vedia, ako veľmi nám na nich záleží.

Zaujímavé informácie pre deti

Hviezdna Obloha Nad Horami

Hviezdy: Svetielka na nočnej oblohe

30. augusta 2024
Pohľad na hviezdnu oblohu je fascinujúci pre deti aj dospelých. Chceli by ste ale vedieť o hviezdach niečo viac? Prečítajte si náš článok.