Bol chladný zimný večer a vonku sa pomaly znášala tma. Dedo sedel vo svojom obľúbenom kresle pri krbe, v ktorom veselo praskal oheň. Na stole mal položenú hrubú knihu, ktorú si práve chcel otvoriť, keď do izby vbehol jeho malý vnuk Samko.
„Dedko, dedko, porozprávaš mi dnes nejaký príbeh?“ spýtal sa nadšený chlapček.
„Ale samozrejme, drobček môj,“ usmial sa dedo a poťukal si na koleno, aby si vnuk sadol k nemu bližšie. Vonku sa zniesol šum zimného vetra a pod ťarchou snehu bolo počuť praskot drobných vetvičiek. Starý otec chvíľu mlčal, akoby v duchu vyberal ten správny príbeh, až sa napokon ticho usmial.
„Vieš, poznám jeden taký zvláštny príbeh… O malom chlapcovi a snežnom vlkovi. Bolo to veľmi dávno, ešte keď bol svet drsnejší, zimy chladnejšie a aj snehu bývalo viac. Bolo to na Aljaške, krajine hlbokých lesov, šírych bielych planín a mohutných horských hrebeňov. Tam žil jeden päťročný chlapec spolu so svojimi rodičmi. Autá tam vtedy nejazdili, preto na dlhé cesty používali psí záprah. No a práve tam, na tej mrazivej Aljaške, sa odohral príbeh, ktorý ti teraz porozprávam…“
Vnuk sa celý natešený zaboril hlbšie do mäkkej deky a s iskričkami v očiach sa pripravil počúvať. Dedko si odkašľal a začal rozprávať:
„Bola zima, akú v tých končinách už dlho nezažili. Vietor zavýjal pomedzi stromy ako tisíce hladných vlkov, sneh sa valil z oblohy nepretržite a pridával ďalšie a ďalšie biele vrstvy na krajinu. Otec s mamou to však aj tak riskli. Museli ísť do susedného mesta po lieky, oblečenie a zopár nevyhnutných zásob. Zapriahli osem statných psov do saní, zabalili päťročného syna do hrejivých kožušín a vydali sa na cestu.
Z počiatku vyzeralo byť všetko v poriadku – psi bežali vytrvalo, otec riadil záprah pevnou rukou, mama sa zabalila spolu s chlapcom, aby mu nebola zima. No potom sa spustila snehová víchrica, akú človek na Aljaške zažije len málokedy. Vietor burácal, sneh bičoval tváre, nebolo vidno ďalej než na dva kroky. Sane sa začali šmýkať zo svojej stopy, psy nervózne štekali, a hoci sa otec snažil, ako len vládal, aby udržal smer, príroda mala väčšiu silu.
A vtedy to prišlo. Jeden silný poryv vetra strhol sane do boku a nešťastnou náhodou prefrčali okrajom úzkej tiesňavy. Sanica, na ktorej sedel malý chlapec, sa neudržala a celkom vybočila z hlavného záprahu. Psy zavyli, otec s mamou kričali, no v tom ohlušujúcom vetrisku nikto poriadne nepočul, čo kto hovorí. A skôr než sa stihli spamätať, chlapcova časť saní sa odtrhla a začala sa šmýkať po okraji strmej priepasti. Rodičia iba s hrôzou v očiach sledovali, ako sa ich malý syn stráca v bielej hmle. O chvíľu sa ozval tupý náraz dreva o skalu.
Matka sa s plačom vrhla k okraju priepasti, otec hneď za ňou. Volali na syna, hľadali cestu, ako sa dostať dolu. No žiadna tam nebola. Chladný vietor fúkal tak silno, že sa ledva držali na nohách. Verili, že sa možno ich syn niekde zachytil, že ešte žije. Ale uplynula dlhá chvíľa a z priepasti sa neozýval žiadny zvuk. Len rev vetra. Uvedomili si, že dolu sa v takomto počasí nemajú šancu bezpečne dostať. Zronení sa po dlhom čase nakoniec rozhodli pokračovať v ceste. Mysleli si, že ich syn je stratený navždy… A s obrovským žiaľom v srdciach odišli.
Lenže ten malý chlapček pád do priepasti prežil. Na konci priepasti ho totiž zachránili veľké nafúkané kopy snehu, ktoré stlmili jeho pád. Keď sa prebudil, cítil bolesť v ramene a v kolene, ale žil. Napriek tomu mal taký strach, že sa ledva vládal pohnúť. Začal volať mamu a otca, no nik mu neodpovedal. Všade naokolo sa rozprestierala stena vysoká, klzká a zasnežená. Chlapec si uvedomil, že je sám, a že nemá žiadnu šancu sa odtiaľ dostať. Pomaly ho ovládal chlad a zúfalstvo, keď tu náhle, presne vo chvíli, keď si myslel, že je všetko stratené, uvidel biele ligotavé svetielko.
A z toho svetielka sa zrazu zhmotnila vlčia silueta. Bol to nádherný snežný vlk, akoby ho stvorili samotné snehové vločky. Celá jeho srsť žiarila čistotou čerstvého snehu a z jeho ľadových očí sršala zvláštna, dobrotivá sila. Nášho malého hrdinu však prvotne premkla hrôza – veď vlk je predsa dravec! Inštinkt mu hovoril, že by mal utekať, no zároveň dobre vedel, že nemá kam. Iba sa prikrčil v závetrí zasneženého skaliska a nasucho prehltol. Srdce mu bilo ako splašené.
Vlk sa pomaly približoval a čím bol bližšie, tým viac bolo jasné, že jeho prítomnosť prináša skôr pokoj než ohrozenie. A potom – akoby nič – vlk prehovoril ľudskou rečou. Máločo by dokázalo chlapca viac prekvapiť ako toto.
„Neboj sa, malý,“ povedal vlk. „Prišiel som ti pomôcť. Vidím, že si sem spadol. Bez pomoci sa domov nedostaneš. Nasleduj ma, spolu to zvládneme.“
Chlapček sa ešte chvíľu strnulo díval, no potom akoby získal dôveru v túto čarovnú bytosť. Napokon sa odhodlal spraviť zopár krivkajúcich krokov k vlkovi a položil mu jemne dlaň na hustú, snehobielu srsť. Očakával, že jeho srsť bude studená ako ľad, no zistil, že snežný vlk vyžaruje príjemné teplo, akoby v ňom horel skrytý oheň.
„Ako mi môžeš pomôcť? Oco s mamou sú preč, ja som tu… tu dole… a je tu len ľad, sneh a skaly. Neviem, ako sa odtiaľto dostanem.“ Hlas malého chlapca sa triasol nielen od chladu, ale aj od strachu.
„Spoľahni sa na mňa. Musíš mi vo všetkom veriť,“ povedal vlk, otočil sa a začal opatrne hľadať bezpečný chodníček, ktorý by viedol kamsi hore. Začal prechádzať pomedzi skaliská, medzi ktorými bola sotva rozoznateľná cestička. Keď kráčal, naokolo sa vírili drobné snehové vločky, akoby tancovali podľa jeho krokov. Chlapček ho nasledoval. Bola to namáhavá cesta – musel prekonávať hrubé nánosy snehu, ktoré siahali až po kolená, a navyše ho bolelo rameno aj noha. Občas sa pošmykol, inokedy sa zaprel o skalnú stenu, avšak vždy, keď si myslel, že už nevládze, vlk sa k nemu otočil, pozrel sa mu hlboko do očí a dodal mu odvahu kráčať ďalej.
Po nekonečne dlhom putovaní v bielej hmle sa pred nimi konečne ukázala cesta, ktorá sa točila okolo vrcholu rokliny. Vietor tam síce fučal ešte silnejšie, no bola to jediná šanca, ako sa dostať hore. Vlk sa otočil a povzbudil chlapca: „Už je to len kúsok, ty to dokážeš. Musíme obísť poslednú skalu a dostaneme sa až nahor.“
Chlapček sa nevzdával. Navonok bol drobný a slabý, ale v srdci mal dostatok odvahy a nádeje. A možno aj vďaka prítomnosti toho tajomného vlka kráčal ďalej, kým napokon naozaj nedosiahol vrchol priepasti. Keď už bol hore, zazrel kdesi v diaľke osamelé svetielko. Malo to byť malé mesto, kam cestovali jeho rodičia. Vlk ho vyzval: „Musíme pokračovať za tým svetlom. Tam budeš v bezpečí.“
A tak spolu vykročili na ďalšiu časť cesty. Vietor síce neutíchal, no sneženie už nebolo také husté. Biela pláň pred nimi žiarila vo svetle mesiaca, ktorý sem-tam vykukol spoza oblakov. Cesta bola stále náročná, ale vlk poznal tie najlepšie skratky cez snehové záveje a vyhýbal sa miestam, kde sa mohla zosunúť lavína. Pravidelne nechal chlapca oddýchnuť si v závetrí stromov, kým mu po tvári neskĺzol mráz únavy. Pri každom zastavení vlk pohladil chlapca teplým dychom, akoby chcel spáliť jeho obavy aj zimu v jeho duši.
Takto prechádzali celú noc. Až pri prvých lúčoch zimného slnka zbadali v diaľke siluety drevených domov – to bolo ono mesto, do ktorého smerovali chlapcovi rodičia. Chlapčekovi sa pri tom pohľade vrátila nádej, že rodičov ešte uvidí. V srdci sa mu rozhorúčilo tak, že skoro zabudol na prekonanú strastiplnú cestu a všetky bolesti.
Keď došli k okraju mesta, bolo počuť brechot psov a hlasné zvolania ľudí, ktorí behali okolo saní. Chlapec sa rozbehol, volal na svojich rodičov z plných pľúc. Ľudia ho len nechápavo sledovali. No po chvíľke si v dave všimol otca, ktorý práve zúfalo hľadel do prázdna. Vedľa neho stála zronená mama. Vyzerali, akoby im z celého sveta zmizlo slnko. Až kým nepočuli jemný, detský hlások. Vtedy sa náhle spamätali. Mama začala kričať: „Synček!“ A rozbehla sa mu oproti. Otec s tvárou zmáčanou slzami bežal hneď za ňou. Obaja ho s láskou objali, šťastní, že ich syn nakoniec žije.
Všetci okolo sa zastavili a zvedavo hľadeli na toho drobného chlapca, ktorý vyšiel z besnej víchrice prakticky bez úhony. Lenže chlapec sa obzeral do strán, akoby niekoho hľadal.
„Kde je? Kde je môj snežný vlk?“ pýtal sa. Otočil sa späť k okraju mesta – a skutočne tam, pri snehovom záveji, v diaľke stála vlčia postava. Naposledy zaviala jeho biela srsť vo vetre, potom jeho silueta zmizla, akoby ju vietor rozfúkal ako snehové vločky. A zrazu tam nebolo nič.
Chlapec chcel vlka zavolať, ešte raz sa mu poďakovať, no akoby sa vlk rozhodol, že splnil svoju úlohu a vrátil sa tam, odkiaľ prišiel – do mrazivých snehových plání.
„Kam sa to stále pozeráš?“ pýtali sa chlapca rodičia.
„Tam, tam vzadu bol môj snežný vlk, ktorý mi pomohol,“ odpovedal im chlapec.
Všetci sa pozreli tým smerom, ale nič nevideli.
Celé mesto nevedelo pochopiť, ako sa mohol malý chlapec tak dlho udržať pri živote v tej ukrutnej snehovej víchrici. Ako sa mu vôbec podarilo dostať z tak hlbokej priepasti. Ale on veľmi dobre vedel, kto mu pomohol. Niektorí starci, pamätníci týchto končín, len uznanlivo prikývli. Počuli už kedysi dávno legendu o snežnom vlkovi – duchovi zimy, ktorý sa zjavuje vo chvíli, keď niekto s čistou dušou volá o pomoc. A hoci to znie neuveriteľne, už roky existujú príbehy o tajomnom vlkovi, ktorý vedie stratených a ochraňuje ich pred mrazivou smrťou.
Takto teda chlapca stretlo to najväčšie dobrodružstvo v jeho päťročnom živote. Rodičia ho už nikdy nenechali samého, a on nikdy nezabudol na to, čo sa stalo tam dole v hĺbke priepasti a ako ho zachránila bytosť z čistého snehu. A nech si ľudia hovoria, čo chcú, on bol vždy presvedčený, že snežný vlk je skutočný.
Dedko sa odmlčal a pohladil vnuka po vláskoch. Ten sedel s otvorenými ústami a s očami doširoka otvorenými, pretože sa úplne vžil do príbehu. „To je nádherné, dedko! Ďakujem ti,“ vyhŕkol napokon chlapec. „Ale je mi tak trochu ľúto, že taký príbeh nie je skutočný, pretože by som sa chcel s takým vlkom tiež stretnúť.“
Dedko sa na neho ticho usmial. „Môj drobček, to nie je rozprávka, čo som ti rozprával. To je pravdivý príbeh. A vieš, kto bol ten malý chlapec, ktorý spadol do priepasti?“
Vnuk napäto čakal. „Kto, dedko?“
Starý otec sa tajomne usmial, vstal z hojdacieho kresla a otočil sa tak, aby mu svetlo sviečky dopadalo na tvár. „Bol som to ja,“ povedal potichu a chlapček v úžase otvoril ústa ešte viac.
„Naozaj?“ vyšiel z neho takmer neveriacky povzdych. Dedo prikývol. „Veru tak. A snežného vlka som od tých čias už nikdy nevidel. No navždy ostal v mojich spomienkach – ako moje záchranné svetlo v tej najtemnejšej chvíli. A vždy, keď sa pozriem na zimnú krajinu a spomeniem si na to, že v živote stretneš všelijaké prekážky, cítim, akoby ma jeho teplo sprevádzalo stále.“
Vnuk objal dedka okolo pása. „Ďakujem za príbeh, dedko. Je to ten najkrajší, aký som kedy počul. A teraz viem, že zázraky sa môžu stať aj v skutočnosti.“
Dedko ho ešte raz dojatý pohladil po líci, potom sa pousmial a zatiahol hrubé závesy, pretože vonku sa opäť schyľovalo k mrazivému večeru. No v ich izbe bolo teplo a útulne. A dvaja ľudia, starý otec a jeho vnuk, sa delili o tajomstvo príbehu, ktorý hovoril o nádeji v tých najchladnejších chvíľach života. A to už je koniec celého rozprávania o snežnom vlkovi, ktorý vznikol z vločiek, aby zachránil malého chlapca – a aby nám všetkým ukázal, že nádej môže prísť aj z tých najmenej očakávaných miest.
Zaujímavé informácie pre deti
