Vysoko v oblakoch, kde je vzduch taký čistý, že sa tam slnečné lúče ligocú ako diamanty, sa zrodila Stela – malá, nežná snehová vločka. Jej telo bolo ako drobný kúsok čipky na babkinom kroji, nádherne vykrojené do podoby šiestich ligotavých ramienok. Každé z nich bolo iné, no spolu tvorili dokonalú harmóniu. „Som naozajstný zázrak,“ pomyslela si Stela, keď sa prvýkrát pozrela na svoje trblietavé okraje. A mala pravdu – každá snehová vločka je jedinečná.
Stela nebola sama. V oblakoch sa okolo nej rojili tisíce ďalších vločiek, z ktorých mnohé sa stali jej kamarátkami. Najlepšie si rozumela s Lili, Sofiou a Nelou. Spolu trávili dni v oblakoch hrami a rozhovormi o tom, aké to bude, keď jedného dňa budú padať na zem. „Myslíte, že to bude strašidelné?“ opýtala sa raz Lili. „Nie,“ odpovedala Stela odhodlane, „bude to najväčšie a najkrajšie dobrodružstvo nášho života!“
Jedného dňa ten okamih nastal. Oblaky stmavli, vietor začal fúkať a Stela pocítila, ako ju jemne odnáša zo svojho miesta. „Je to tu, letíme!“ vykríkla radostne, keď sa začala spúšťať z oblohy. Snehové vločky sa smiali, šantili a krútili vo vetre, ktorý ich niesol nad lesy, rieky a kopce. „Pozrite na tú krásnu krajinu!“ zvolala Sofia, keď sa prehnali nad zasneženou lúkou, kde stála skupinka detí so sánkami.
Vietor ich unášal stále nižšie, až kým nedopadli na zasneženú zem. Stela pristála na mäkkej bielej prikrývke, no čoskoro si všimla, že jej kamarátky nie sú nablízku. „Lili? Sofia? Nela?“ volala, no nikto jej neodpovedal. Stela bola zrazu sama. Okolo nej bolo ticho, iba mesiac sa na oblohe pozeral na jej smutnú tvár.
Keď prišla noc, Stela sa rozplakala. Jej malé slzičky sa ligotali ako drobné diamanty. Plač však nezostal nepovšimnutý – zachytil ho vietor, ktorý sa vrátil, aby si oddýchol po celodennej práci. „Prečo plačeš, maličká?“ spýtal sa Stely. Jeho hlas bol hlboký a zároveň nežný.
„Keď som padala na zem, bola som so svojimi kamarátkami,“ povedala Stela so slzami v očiach. „Teraz sú preč a mne je za nimi smutno.“
Vetru jej bolo ľúto. „Neboj sa, pomôžem ti ich nájsť,“ povedal a začal jemne prečesávať zasneženú krajinu. Prešiel lúky, lesy aj doliny, až kým nezačul jemný smiech a chichotanie. Tam našiel Lili, Sofiu a Nelu, ktoré sa spolu radovali z krásneho večera.
Vietor sa vrátil ku Stele. „Našiel som ich,“ povedal a jemne ju zdvihol zo zasneženej prikrývky. S veľkou opatrnosťou ju odniesol tam, kde boli jej kamarátky. Keď sa Stela opäť ocitla medzi nimi, srdce jej naplnila radosť. „Ďakujem ti, vietor!“ povedala so šťastným úsmevom. „Nikdy na teba nezabudnem.“
Odvtedy Stela a jej kamarátky zostali spolu. Každý deň sa radovali zo zimy, hrali sa na snehu a pozorovali deti, ktoré stavali snehuliakov a sánkovali sa. A vždy, keď vietor prešiel okolo, všetky štyri mu s úsmevom zamávali.
Stela odvtedy vedela, že aj keď je život plný zmien a niekedy je smutný, vždy sa nájde niekto, kto pomôže, ak máme odvahu o to požiadať.
Zaujímavé informácie pre deti
