Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
V pokojnom zákutí hlbokého lesa sa nachádzala maličká dedinka slimákov. Jej obyvatelia bývali v starostlivo vyhladených ulitách, ktoré boli rozostavané popri úzkom chodníčku machu. Každé ráno sa slimáky stretávali pri najväčšom pni, aby spoločne privítali slnečné lúče a porozprávali si, čo nové sa v lese prihodilo.
V tejto dedinke však žil jeden zvláštny slimák, ktorého všetci volali Slimáčik Dráčik. Jeho telo bolo popretkávané šupinkami, ktoré nápadne pripomínali dračie šupiny. Kým iné slimáky mali ulity jemne hnedé, zelenkasté alebo medovozlaté, jeho ulita sa na slnečnom svetle červenala ako ohnivé uhlíky. Po celom povrchu ulity mal malé výstupky, ktoré vyzerali ako dračie hroty. V jeho očiach tak žiaril plameň, ako keby v nich tancoval oheň.
Ostatné slimáky si na neho nevedeli zvyknúť. „Slimák nemá mať červenú ulitu s hrotmi! A už vonkoncom nemá žiariace oči… to je čudné!“ šepkali si medzi sebou. A keďže mali z neho trochu strach, slimáky sa mu vyhýbali zďaleka. Keď sa Slimáčik Dráčik ponúkol, že pomôže s prenášaním vody, aby listy na ich záhradke nevyschli, zamumlali: „Nie, ďakujeme, Dráčik! Tvoju pomoc nepotrebujeme.“ Všetci sa mu vyhýbali, aj keď sa akokoľvek snažil. Nikdy necítil, aké je to mať skutočných kamarátov. A tak zvyčajne zostával smutný, ukrytý medzi vysokou trávou a machom, skrývajúc svoj smútok vo vnútri ulity.
Jedného dňa sa príroda rozhodla narobiť poriadnu galibu. Obloha, ktorá bývala zvyčajne blankytne modrá, sa zatiahla ťažkými tmavými mrakmi. Vzduch zhustol, vietor náhle zosilnel a listy stromov sa v búrke o seba šuchotavo trieštili. Netrvalo dlho a z oblohy sa spustil hustý dážď. Najskôr to boli len drobné kvapky, no o chvíľu už obrovské kvapky vody dopadali na zem ako malé vodopády. Slimáky rýchlo utiekli do svojich ulít, dúfajúc, že dážď čoskoro ustane. Ale dážď neprestával – naopak, silnel stále viac.
Voda zo silného dažďa začala stekať po stráňach a zbierať sa tam, kde slimáky mali svoje príbytky. Najskôr boli malé potôčiky len osviežením, no čoskoro sa začali spájať a vytvárať silný tok, ktorý o niečo neskôr začal zaplavovať slimáčie záhradky a domčeky. Slimáky vybiehali von, volali na pomoc a s hrôzou pozorovali, ako ich domovy miznú pod vodou.
„Čo budeme robiť?“ kričali slimáky. „Voda je príliš silná, ona nás zničí!“
Slimáčik Dráčik z diaľky pozoroval túto tragédiu. Jeho srdce sa zovrelo, keď videl, ako sa slimáky trápia. Cítil rozpor – celé roky ho odstrkovali a odmietali, ale teraz ich niečo donútilo pozerať sa smrti do očí. Postavil sa na špicatý kamienok uprostred pribúdajúcej vody a pevne sa rozhodol: „Musím im pomôcť, aj keby som bol jediný, kto to skúsi.“
Slimáčik Dráčik sa vyplazil do stredu slimáčej dedinky, kde voda začínala stúpať najviac. Každý slimák, ktorý ho uvidel, sa na okamih zastavil. „Pozrite! To je Slimáčik Dráčik! Čo chce robiť?“ pýtali sa. No skôr, než mali čas zasiahnuť, Slimáčik Dráčik sa nadýchol a z jeho malých úst sa vyvalil prúd horúceho ohňa. Tento plameň nebol ničivý, bol ako teplý závan leta, ktorý dokázal jednoducho premieňať studenú vodu na husté oblaky pary.
Voda premenená na paru stúpala nahor a potopa sa pomaly strácala. Slimáky stáli ako prikované pri tom, ako sledovali jeho neuveriteľnú silu. Slimáčik Dráčik stále a stále chrlil oheň, otáčal sa sem a tam, až kým nezmenil všetku stúpajúcu vodu na obláčiky pary, ktoré sa rozplynuli v tmavej oblohe. Voda prestala ohrozovať dedinku a slimáky si mohli konečne vydýchnuť.
„Dráčik… ty si nás zachránil!“ povedal starý slimák s vrásčitou ulitou, ktorý bol najváženejším obyvateľom dedinky. „Odpusť nám, že sme ťa tak dlho odstrkovali. Mysleli sme si, že tvoja inakosť je len zvláštnosť – ale ukázalo sa, že je to tvoja najväčšia sila.“
Ostatné slimáky sa zahanbene postavili okolo Slimáčika Dráčika. „Je nám to ľúto,“ povedali. „Súdili sme ťa podľa tvojho vzhľadu a boli sme naozaj hlúpi.“
Slimáčik Dráčik, hoci cítil trochu bolesti z toho, aké ťažké časy s nimi zažil, sa iba usmial. „Každý dokáže urobiť chybu,“ povedal. „Ale to dôležité je, ak sa z nej dokáže poučiť.“
Od toho dňa už Slimáčik Dráčik nebol sám. Jeho slimáčí kamaráti ho pozývali na hry, raňajky a niekedy len tak na rozhovor. Keď sa ho spýtali, ako dokázal vypúšťať oheň, odpovedal jednoducho: „Neviem, narodil som sa s tým.“ Jeho noví priatelia si uvedomili, že nemajú súdiť iných podľa toho, ako vyzerajú. Každý z nás má v sebe nejaký dar, ktorý môže byť v správnom čase tou najväčšou pomocou. Inakosť je niečo krásne – a niečo, čo môže zachrániť svet.
Túto rozprávku si môžete aj vypočuť:
Zaujímavé informácie pre deti
