Po prázdninách do školy

V jednom slnečnom mestečku, obklopenom jemnými kopčekmi a prekrásnymi lúkami, bývali malí školáci, ktorí boli po dlhých letných prázdninách plní nových zážitkov. Spolu s poslednými horúcimi lúčmi letného slnka vďačne spomínali na sladučké zmrzliny, priezračnú vodu v bazénoch, či dlhé túry po horách. Lenže nadchádzal prvý deň školy – a to niektorým z nich robilo nemalé starosti.

Najjasnejšie ranné lúče sa odrážali na školskej budove s červenou strechou. Škola sa týčila uprostred dvora, kde sa už od skorého rána stretávali deti so svojimi rodičmi. Cestičky k bráne lemovali pestrofarebné kvety v záhonoch a občas zaznelo crnkanie školského zvončeka, ktorý sa skúšobne rozochvel vo vetre.

Ako tak deti prichádzali pred školu, niektoré sa usmievali, iné sa s nesmelým krokom ukrývali za mamy či otcov. Medzi nimi stála Katka. Srdce jej bilo rýchlejšie než inokedy. Mala pocit, že s prichádzajúcim koncom prázdninových dní v nej rastie akási obava. Na tvári sa jej miešal úsmev so smútkom, pretože vo vnútri cítila, že by radšej ďalej snívala a spomínala na to, ako sa s rodičmi celý týždeň čľapotali v mori.

„Mami, a čo ak to tento rok v škole nebude také dobré?“ spýtala sa tíško Katka, keď kráčali po úhľadnom chodníčku do triedy.
„Neboj sa, miláčik,” upokojovala ju mama s láskavým úsmevom. „Určite to bude fajn. Opäť uvidíš všetkých kamarátov a užijete si kopu zábavy.“

V tom istom čase prichádzal do školy aj Tomáš, ktorý tiež nemal na tvári najveselší výraz. Zažil síce úžasné prázdniny, ale myšlienka na domáce úlohy a vzorné sedenie v lavici ho znervózňovala. Navyše, trochu mu chýbala voľnosť. Aby sa upokojil, predstavil si, že by sa mohol predsa len tešiť na všetky nové príbehy, ktoré si spolužiaci určite prinesú. „Možno sa dozviem niečo zaujímavé,“ pomyslel si. Aj napriek tomu cítil, že má v bruchu čudného motýlika.

Školská trieda bola spočiatku tichá, akoby čakala, kým do nej vkročia deti a vdýchnu jej znova radosť a šantenie. V rohoch triedy boli pestré maľby zvieratiek a vpredu stál stolík s vázou plnou lúčnych kvetov, ktoré sem priniesla pani učiteľka, aby vítali žiakov. Tiché ťukanie nožičiek, prekladanie školských tašiek a zdržanlivé pohľady postupne utíchli, keď sa usadili za svoje lavice.

Mnohé deti sa nevideli celé dlhé týždne. Najprv sa niekoľko sekúnd obzerali navzájom, usmievali sa, krčili plecami, či sa opatrne pozdravili. A potom zrazu nastal ten slávny okamih, keď sa trieda začala napĺňať vzrušeným šepotom a radostným džavotom.

Prvá zdvihla ruku Hanka. Dojatím mala líčka červené ako jablká. „Ja… ja som bola pri mori,“ vyhŕkla zrazu, akoby si chcela z pamäti vyvolať všetky krásne pocity, kým o nich prehovorí pred spolužiakmi. „Plávala som s nafukovačkou v slanej vode, videla som aj drobné rybky! A predstavte si, raz skoro pri brehu plávali také maličké medúzy, ale mne sa nič nestalo, lebo sme s ockom dávali pozor.“ Pri slovách „maličké medúzy“ sa niektorí spolužiaci zachichotali a Hanka s hrdosťou pokračovala: „Kúpala som sa každý deň a teraz mi je ľúto, že je už koniec prázdnin.“

Na to sa ozval Jarko. S entuziazmom vyskočil z miesta: „Ja som zase bol prvýkrát stanovať uprostred hôr! V noci sme s tatinom ležali v stane, počúvali sme nezvyčajné zvuky a raz sme cez malú medzierku zazreli svetielkujúce oči srnky. A viete, čo bolo najvzrušujúcejšie?“ spýtal sa Jarko s iskričkami v očiach a spolužiaci so zatajeným dychom čakali na pokračovanie. „Videli sme obrovský padajúci meteor! Bolo to ako ohnivá čiarka na tmavej oblohe!“

Trieda zajasala a deti začali tlieskať. Zrazu sa prihlásila Katka, ktorá už zabudla na svoje obavy. S veľkým nadšením rozprávala, ako sa jej pri mori podarilo nazbierať celé vrecko farebných kamienkov a zbierať mušle, z ktorých si chce spolu s maminou vyrobiť náramok.

Do diskusie sa pridal aj Marcel: „No a ja som bol u starkých na farme,“ rozhovoril sa. „Kŕmil som kuriatka, naučil som sa dojiť kravu a kŕmiť ovce. Ale najkrajšie bolo, keď som pomáhal dedkovi zvážať seno na voze. Bol to veľký vozík a ja som sedel celkom vpredu, aby som videl na koňa. Ani neviete, aké to bolo vzrušujúce!“

Deti, úplne unesené všetkými tými príbehmi, sa smiali a neveriacky krútili hlavami, akoby bolo ťažké uveriť, čo všetko sa dá cez prázdniny zažiť. Ani si nevšimli, že pani učiteľka už dávno stojí vpredu a s úsmevom ich počúva. Napokon jemne cinkla zvončekom a ticho sa prihovorila:

„Milé deti, vidím, že ste si počas prázdnin užili kopec zábavy. Ďakujem vám, že ste sa o svoje dobrodružstvá podelili. Bolo to napínavé a krásne zároveň. Verím, že spolu zažijeme ešte mnoho skvelých chvíľ aj počas tohto školského roka.“

V tej chvíli si Katka všimla, že jej srdce je naplnené radosťou. Uvedomila si, že tá nervozita z rána zrazu zmizla. Pozrela sa na Tomáša, ktorý jej úsmev opätoval. Aj Hanka od radosti len tak žiarila. Jarko sa usmieval na všetkých naokolo a popritom si stále v duchu opakoval svoje zážitky zo stanovania. Všetky deti pochopili, že spoločne je v škole naozaj lepšie. Hoci by sa im občas ešte žiadalo pretekať s vetrom na dvore, špliechať v mori alebo spať v stane pri lese, predsa len sa tešia, že môžu byť opäť so svojimi kamarátmi.

A tak sa všetky zaváhania a obavy rozplynuli, ako keď vánok odfúkne obláčik z oblohy. Triedou sa rozľahlo sfúknutie úľavy a deťom sa vrátila iskra do očí. Veď s kamarátmi a pani učiteľkou čoskoro prežijú ďalšie dobrodružstvá. Síce nie letné, ale také, ktoré so sebou prináša nový školský rok. A aj keď spoločné dni strávené v škole nebudú vždy len jednoduché, budú plné smiechu, priateľstva a veselých príbehov. Kto vie, možno sa aj počas školských dní zrodí ďalší čarovný zážitok, ktorý si deti radi zapamätajú, a s ktorým sa potom podelia s rodičmi či kamarátmi na ulici. A tak napokon všetci pochopili, že do školy sa vracia s nadšením, lebo práve tu, medzi kamarátmi, prekonajú všetky malé strachy a ťažkosti.