V hlbokom zelenom lese plnom tajomstiev žila malá srnka menom Lili. Jej hnedý kožúšok bol posiaty drobnými bielymi škvrnami, ktoré vyzerali ako hviezdičky na nočnej oblohe. Veľké zvedavé očká sa ligotali ako dve kvapky rosy na rannom slnku.
Les, v ktorom Lili žila spolu so svojou mamou, bol nádherný. Vysoké stromy s hrubými kmeňmi sa týčili k oblohe a ich listy šumeli v jemnom vánku. Na zemi rástla mäkká machová posteľ, kde kvitli farebné lesné kvety a voňali sladké jahody. Tichý šum kryštálovo čistého potôčika pretekajúceho cez les, znel ako nebeská hudba.
Jedného rána sa Lili zobudila pod veľkým dubom, kde vždy s mamou spali. No tentoraz mama nebola nablízku. „Mamička?“ zvolala Lili tichým hláskom. Lesom sa však ozývali len vtáčie piesne. Lili sa pozrela okolo seba, ale mamin pohľad plný lásky nikde nevidela.
S pocitom osamelosti sa ju vybrala hľadať. Prechádzala sa pomedzi stromy a pýtala sa každého zvieratka, ktoré stretla. Prechádzala aj okolo starého jazveca Brumka, ktorý si práve čistil svoj brloh. „Nevidel si moju mamičku?“ spýtala sa smutne.
Brumko si zamyslene poškrabal nos. „Nie, Lili, ale neboj sa. Pomôžeme ti ju nájsť.“
Ako spolu prechádzali lesom, stretli líšku Lízu s huňatým chvostom. Líza bola veľmi bystrá a rada pomáhala všetkým lesným zvieratkám. „Lili, drahá, rada by som ti povedala, kde je tvoja mama, ale neviem to. Možno by sme sa mohli opýtať sovy Soni, ona vie všetko, čo sa v lese deje.“
Líza bez váhania zaviedla Lili za sovou, ktorá sedela na najväčšej vetve starého stromu. Jej múdre oči žiarili v tieni listov. „Hľadáš svoju mamu, Lili?“ spýtala sa jemným hlasom.
„Áno,“ odpovedala Lili nesmelo, ale s očakávaním v srdci.
„Obávam sa, že tvoja mama sa už nevráti. Skoro ráno šla na lúku, aby ti priniesla tú najčerstvejšiu trávu. Z lúky sa žiaľ už nevrátila. No nezúfaj, my všetci sme tu pre teba.“
Lili cítila, ako jej srdiečko zovrel smútok, ale zároveň pocítila teplo zo starostlivosti svojich priateľov. „Čo budem robiť bez mamičky?“ šepla.
V tom k nim priskákal zajko Zubo, ktorý sa od veveričiek dozvedel, čo sa stalo. „Neboj sa, Lili! Naučím ťa, kde nájdeš najlepšie bylinky a ako sa schovať pred nebezpečenstvom.“
Lili, stále s veľkým smútkom v očiach, mu poďakovala, a aj keď to bolo náročné, jemne sa na neho usmiala.
Vydra Viki, ktorá sa práve šmýkala po hladine potoka, zavolala: „A ja ťa naučím plávať! Bude to zábava!“
Dokonca aj medveď Max, veľký a silný, ponúkol svoju pomoc. „Ak sa budeš cítiť ohrozená, môžeš vždy prísť do mojej jaskyne. Budem ťa chrániť.“
Tak sa Lili začala učiť nové veci. S líškou Lízou sa naučila byť opatrná a vnímať každý zvuk v lese. So zajkom Zubom objavila najkrajšie miesta, kde rástla šťavnatá tráva. S vydrou Viki sa čľapkali vo vode a smiali sa, keď im bublinky šteklili nosy. Medveď Max ju učil o hviezdach na nočnej oblohe a rozprával jej príbehy zo starých čias.
Les sa stal pre Lili bezpečným a šťastným miestom plným priateľov. Hoci jej mamička chýbala, vedela, že nie je sama.
Jedného dňa, keď zapadajúce slnko farbilo oblohu na oranžovo a ružovo, Lili sedela na pahorku a pozorovala, ako sa deň mení na noc. Sova Soňa priletela a sadla si vedľa nej. „Ako sa cítiš, Lili?“
„Chýba mi mamička,“ priznala Lili, „ale som rada, že mám vás všetkých. Naučila som sa toľko nových vecí.“
Soňa sa usmiala. „Tvoja mamička by bola na teba veľmi hrdá. A pamätaj, láska je všade okolo nás, v každom priateľovi, v každom dni.“
Odvtedy Lili vedela, že rodina nie je len o tých, s ktorými sme sa narodili, ale aj o tých, ktorí nás milujú a starajú sa o nás. Les bol jej domovom a jeho obyvatelia jej rodinou.
A tak Lili žila šťastne medzi svojimi priateľmi, šírila radosť a lásku všade, kam sa pohla. Les bol plný smiechu, dobrodružstiev a priateľstva. A hviezdy na oblohe každú noc žiarili jasnejšie, ako keby sa usmievali na malú srnku a jej lesnú rodinu.
