Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Vysoko nad dedinkou, tam, kde sa skalnaté hrebene hôr dotýkajú neba, vládne v zime naozajstné kráľovstvo bieleho ticha. Skalnaté svahy sú v tejto dobe pokryté hrubou prikrývkou trblietavého snehu, ktorý vo svetle mesiaca žiari ako perly. Pod skalami, v úzkych trhlinách a šikmých žľaboch, driemu malé jedličky. Ich vetvičky krehko praskajú pod tlakom snehových vločiek a každé zafúkanie vetra ich ozdobí novou vrstvou námrazy. V tejto rozprávkovej krajine, kde každý kameň pozná názvy hviezd, žijú kamzíky.
Kamzičia črieda bola na svoje zimné útočisko zvyknutá. Ich tmavosivá srsť splývala so skalami a v hustej víchrici ich sotva kto uvidel. Medzi kamzíkmi boli aj dvaja kamaráti – mláďatá Hopko a Kopko. Každý deň bola pre nich objaviteľská výprava. A aj keď boli občas neposlušní, verili, že ich nič nemôže zlomiť.
Jedného rána bolo počasie nádherné. Nebo bolo čisté a slnko sa odrážalo od snehových kryštálikov, až oči museli žmúriť. Hopko a Kopko, plní radosti, vyrazili na svah len čo zacítili studený vánok na ňufákoch. Skákali z kameňa na kameň, šmýkali sa po ľadových kockách, hľadali nové miesta, ktoré ešte nepoznali. Medzi skalami objavili malý svah, kde sa sneh leskol ako vzácny drahokam. Smejúci sa šantili, naháňali sa a každú chvíľu sa kotúľali dolu svahom.
No čoraz viac sa vzďaľovali od čriedy. Dostali sa na miesto, z ktorého už žiadne iné kamzíky nevideli. Z lesa sa začal ozývať tichý šum, ktorý sa postupne menil na desivé dunenie. Obloha nabrala olovenú farbu a vietor zosilnel, až sa sneh víril vo vzduchu. Hopko a Kopko zabudli na všetko ostatné – aj na domov, aj na varovania starších kamzíkov.
Do niekoľkých minút sa spustila silná snehová búrka. Vietor bol ako zlostný obor a sneh im bičoval nohy i papuľky. Kopko zakričal na Hopka, ale vietor jeho hlas okamžite odfúkol preč. Srdiečka im prudko búšili. Plní strachu chceli utekať známymi chodníčkami, ale sneh všetko prikryl a miesta stratili svoju podobu. Do očí im vletovali bodliaky studených snehových lupienkov. Krok po kroku hľadali úkryt, až zrazu Hopko objavil neveľkú štrbinu medzi dvomi balvanmi.
„Poďme sem, kým búrka neprejde!“ zvolal Hopko.
Obaja vliezli do malej jaskyne, kde bolo ticho, len vietor kvílil za stenou. Cítili sa bezpečnejšie, a tak sa pritúlili tesne k sebe. Vonku zúrila búrka, akú ešte nikdy nezažili. Zima im zaliezala až pod kopýtka. Skúšali si rozotrieť labky a navzájom sa zohriať. Premýšľali nad tým, kde asi je črieda a či sa ich mamka s ockom neboja.
Kopko potichu vzdychol: „Možno nás hľadajú… Keby sme len neboli vybehli tak ďaleko.“
Hopko sa zatváril veľmi vážne: „Sľubujem, že ak sa odtiaľto dostanem, už nikdy neutečiem preč od čriedy. Vždy budem pozorne počúvať, kde mám byť.“
Kopko nadšene prikývol a pridal sľub: „Aj ja sľubujem. Už nikdy nebudem vymýšľať!“
Medzitým rodičia dostali strach o svoje dve stratené kamzíčatá. Zvolali všetkých, čo boli na blízku. Dobre vedeli, že v skalnatých horách je mnoho miest, kde by sa mláďatá mohli pošmyknúť alebo uviaznuť pod lavínou snehu. Celá črieda sa rozdelila do menších skupín a začali hľadať. Volali na Hopka a Kopka, skúmali každý kútik, no všetko zakryla biela perina. Po stopách mláďat nebolo ani vidu ani slychu.
Vtedy jeden starý kamzík navrhol: „Poprosme o pomoc svište. Veď oni poznajú všetky skrýše a podzemné chodby. Možno nám vedia pomôcť!“
Rozbehli sa k svištím norám a zadupali kopýtkami pri ich vstupoch. Svište boli kamarátske stvorenia, ochotné vždy pomôcť. Začali medzi sebou pískať, aby sa všetci v celej doline dozvedeli, že treba hľadať dvoch kamzičích nezbedníkov. Svište sa okamžite pustili do práce. Ich podzemné tunely boli také rozvetvené, že mohli prejsť z jednej strany svahu na druhú bez toho, aby ich hocičo ohrozilo.
Každý svišť sa vybral iným smerom. Pravidelne vyliezali zo svojich dier, obzerali sa po svahu, počúvali dobrým uškom, či niečo nezačujú, alebo či neucítia kamzičí pach. Hľadali dlho – až do večera.
Už bola úplná noc, nebo bolo posiate hviezdami a na kraji lesa príliš ticho. Vtom jeden svišť, ktorý si všimol zvláštny závej na mieste, kde predtým nebol, začal čuchať. Ucítil vánok zo štrbiny a začul tiché kvílenie. Okamžite vliezol malým otvorom do jaskyne, kde sa schovávali Hopko a Kopko.
Obaja kamzíci sa zažiarili radosťou: „Svišť! Svišť je tu!“
Svišť vybehol von zo štrbiny. Urobil si značku a rozbehol sa späť privolať čriedu. Kamzíky utekali za ním a za malú chvíľu sa už pri zavjatom vchode do jaskyne zhromaždila celá skupina. Staré kamzíky začali kopať svojimi ostrými kopýtkami a hrabať sneh a ľad. Konečne sa podarilo vchod uvoľniť. Vo svetle hviezd vykročili von Hopko s Kopkom. Šťastní a objímaní svojimi kamarátmi a rodičmi.
Všetci sa tešili a Hopko s Kopkom niekoľkokrát zopakovali svoj veľký sľub. Už nikdy sa neodchýlia od čriedy! Budú počúvať starších a v horách sa nikdy nezatúlajú. A keď nad hlavami znovu zavíril vietor, srdcia kamzíkov boli pokojné a šťastné. Skalnaté hory si šepotali ďalší príbeh – príbeh o tom, ako aj v zime, aj v búrke, pomáhajú si zvieratká navzájom.
Túto rozprávku si môžete aj vypočuť:
Zaujímavé informácie pre deti
