Rozprávka o strašnom Zubokazovi

V malej žltej izbičke, kde na poličke sedel plyšový medveď a pri okne voňala mäta v črepníku, býval chlapec menom Miško. Mal kučeravé hnedé vlasy, pehy na nose a oči ligotavé ako dve gaštanové guličky. Miško bol veselý a vždy zvedavý. Najradšej staval vysoké veže z kociek, behal po záhrade za motýľmi a smial sa tak nahlas, až sa chveli záclony.

Ale jednu vec Miško naozaj nemal rád. Umývanie zúbkov. Oveľa radšej mal sladkosti. Keksíky s čokoládou, karamelky, lízanky, cukríky všetkých farieb a najmä lepkavé želé medvedíky, ktoré sa mu prilepili na zuby ako malé sladké klbôčka.

„Miško, nezabudni si umyť zúbky,“ pripomínala mu mama Zuzka každý večer, keď v kúpeľni jemne voňala mentolová zubná pasta a modrá kefka čakala pri umývadle.

„Hneď, maminka!“ odpovedal Miško. Ale namiesto kúpeľne vždy skončil pod perinou s ďalším gumovým medvedíkom v ruke.

Jedného večera sedel na posteli, chrúmal sušienky a pod perinou potajme cmúľal malinový cukrík. V izbe bolo ticho. Za oknom šepkal vietor a mesiac svietil jemným strieborným svetlom. Miško zívol, odložil papierik od cukríka na nočný stolík a spokojne si ľahol.

Zuby si, samozrejme, neumyl. Keď zaspal, stalo sa niečo zvláštne.

V jeho ústach, kde ostali kúsky sladkostí, sa začalo čosi hmýriť. V tmavých kútikoch medzi zubami sa objavili malé tiene. Najprv jeden. Potom dva. Potom celý zástup drobných škaredých stvorení s krivými nožičkami, špicatými zúbkami a lepkavými prstami.

A medzi nimi sa dvíhal on. Strašný Zubokaz.

Bol väčší než ostatní, mal plášť z omrviniek, korunu z cukrových kryštálikov a oči zelené ako pokazené želé. Jeho hlas škrípal ako hrdzavé dvierka.

„Hahahá!“ zachichotal sa. „Cítite to, moji Zubokazíci? Sladké omrvinky! Lepkavý cukor! Hostina je pripravená!“

„Hostina! Hostina!“ pišťali malí zubokazovia a poskakovali po Miškových zúbkoch.

Strašný Zubokaz sa postavil na Miškovu zubnú stoličku a rozkázal: „Počúvajte ma dobre! Ty, Krivý Kazko, hryzkaj pri zadnom zube! Ty, Lepík, nalep sa na sklovinu! A vy ostatní – vŕtať, škrabať, robiť dierky! Čím viac sladkostí ten chlapec zje, tým silnejší budeme!“

„Áno, strašný Zubokaz!“ skríkli všetci naraz.

A tak sa pustili do práce.

Najprv ticho škrabkali. Potom vŕtali maličkými vrtáčikmi z tvrdého cukru. A každú noc, keď si Miško neumyl zúbky a dal si niečo sladké, prichádzali ďalší a ďalší. Jedni sa volali Chrumkáči, iní Lepkáči, ďalší Kazíci. Smiali sa, hopkali a vyhrýzali do zúbkov malé jamky.

Keď sa ráno Miško zobudil, s mrzutým výrazom povedal: „Mami, mám akési citlivé zuby.“

Mama sa naňho pozrela a pohladila ho po vlasoch. „Možno ti chcú zúbky povedať, že ich treba poriadne čistiť.“

„Ale nie,“ zamrmlal Miško a už si pýtal sladký medovník.

Prešlo niekoľko dní a zub ho zabolel viac. Keď zahryzol do čokoládovej tyčinky, až sa mykol.

„Au!“

Ocko položil noviny na stôl. „Miško, to už nie je maličkosť. Sladkosti a neumyté zuby sú zlá dvojica.“

No Miško si len držal líce a šepkal: „To prejde.“

Lenže neprešlo.

V tú noc sa v jeho ústach konala veľká oslava. Zubokaz stál na okraji jedného boľavého zuba, v ktorom už bola slušná dierka, a hrdo zvolal: „Výborne, družina! Tento chlapec nás kŕmi cukríčkami a kefku necháva oddychovať! Pokračujte! Urobíme veľké kazy!“

„Veľké kazy! Veľké kazy!“ rehotali sa zubokazovia.

Ráno Miška zobudila ostrá bolesť. Držal si líce, v očiach mal slzy a nechcelo sa mu ani jesť jeho obľúbené palacinky.

Mama si k nemu sadla. „Miško, dnes pôjdeme k pani zubárke.“

Tentoraz neodvrával. Len potichu prikývol.

Ordinácia pani zubárky bola čistá a voňala po mäte a jahodovej paste. Na stenách viseli obrázky usmievavých zubov a pri okne stála zelená rastlinka. Pani zubárka Hanka mala milé oči, svetlomodrý plášť s obrázkami hviezdičiek a rozprávala pokojným hlasom, ktorý znel ako mäkká deka.

„Tak čo, Miško,“ usmiala sa, „počula som, že ťa bolí zúbok.“

Miško sa trochu hanbil. „Áno.“

Pani doktorka Hanka ho vyšetrila malým zrkadielkom a lampou, ktorá svietila ako malé slnko. Potom povedala: „Vidím, že v zúbkoch bývajú nevítaní hostia.“

Miško sa prekvapene posadil. „Akí hostia?“

Pani zubárka sa usmiala. „Voláme ich zubný kaz. Vzniká vtedy, keď sa na zuboch drží veľa sladkého a zúbky sa poriadne nevyčistia. Baktérie si na cukre pochutnávajú a postupne robia dierky.“

Miško si spomenul na nočné škrabkanie, ktoré sa mu raz či dvakrát prisnilo. „To boli zubokazovia?“

„Presne tak,“ prikývla doktorka. „Ale neboj sa. Dá sa proti nim bojovať. Menej sladkostí, viac zdravého jedla, veľa vody a hlavne poriadne čistenie zubov – ráno aj večer.“

Mama dodala: „A aj medzi zubami.“

„Presne tak,“ povedala pani zubárka. „Ovocie a zelenina pomáhajú telu aj zúbkom. Jablká, mrkva, uhorka – to sú dobrí pomocníci. A kefka so zubnou pastou je statočný bojovník. Keď treba, pomôže aj medzizubná kefka.“

Miško počúval veľmi pozorne a prikývol. „Už nechcem, aby ma boleli zuby.“

„To je dobré rozhodnutie,“ usmiala sa pani zubárka. „Dnes ti zúbok opravím, odstránim zlý kaz a dám tam výplň. A potom si spolu povieme, ako bojovať proti Zubokazom.“

Keď prišli domov, mama mu umyla a ošetrila boľavý zúbok podľa rád pani zubárky. A od toho dňa sa v Miškovom svete začalo niečo meniť.

Na olovrant už nemal tri keksíky a dve cukríkové dážďovky. Namiesto toho dostal chrumkavé jablko, sladkú mrkvu a kúsky červenej papriky. Miško sa najprv tváril všelijako, ale keď zahryzol do jablka, zapraskalo to tak sviežo a šťavnato, až sa zasmial.

V tú chvíľu sa v jeho ústach odohrala veľká bitka. Do zubnej krajiny vpochodovali Rytier Jabĺčko, guľatý a lesklý, Slečna Mrkvička, oranžová a odvážna, a Pani Uhorka, svieža a chladivá. Za nimi poskakovala veselá Paprika Červenka.

Strašný Zubokaz sa zhrozil. „Čože? Zelenina? Ovocie? Kto ich sem pustil?“

Rytier Jablčko zvolal: „Za čisté zúbky do boja!“

Slečna Mrkvička sa zatočila ako oranžový vír. „Vyčistiť cestu!“

Paprika Červenka sa smelo vrhla na malých Lepkáčov. „Preč s lepkavosťou!“

A Pani Uhorka osviežila celé ústa tak, že sa mnohí zubokazovia roztriasli.

„Ustupujte!“ kričal Zubokaz. „Schovajte sa pri zadných stoličkách! A držte sa medzi zubami!“

Veľa malých zubokazov ušlo, no mnohí sa zoslabnutí zosunuli z povrchu zubov a zmizli. Miško o tom nevedel. Len si všimol, že mu je po zdravom jedle v ústach akosi príjemnejšie.

Večer prišiel rozhodujúci čas. Mama položila na umývadlo modrú kefku a sviežu mätovú pastu. „Ideme na to, Miško?“

Miško pevne prikývol. „Ideme poraziť Zubokaza.“

Keď si na kefku vytlačil pásik pasty, v jeho ústach sa zablyslo. Kefka sa premenila na mocného hrdinu menom Kefko Štetinko a pasta na penivú čarodejku Pastelku Mätovú.

Kefko zvolal: „Všetci pripravení? Krúživými pohybmi do boja!“

Pastelka Mätová zašumela sviežou penou. „Vyženieme všetkých škodcov!“

Strašný Zubokaz vyceril zuby. „Nebojte sa! Kefka sa všade nedostane! Držte sa, Kazíci!“

Ale to už Kefko Štetinko vyrazil. Šuch, šuch, šuch! Krúžil po predných zúbkoch, zametal po stoličkách, penil a leštil. Pastelka Mätová sa rozlievala do každého kúta a malí zubokazovia sa šmýkali, kašľali a padali.

„Pomóóóc!“ kričal Lepík.

„Utekajte!“ vrieskal Kazko.

„Nevzdávajte sa!“ hromžil Strašný Zubokaz. „Schovajte sa medzi zuby, tam nás nenájdu!“

A naozaj. Niekoľkým sa podarilo ukryť v úzkych medzierkach medzi zubami. Aj samotný veľký Zubokaz sa natlačil hlboko medzi dve stoličky a zasyčal: „Tu som v bezpečí. Odtiaľto sa vrátim a spravím v zuboch ďalšie diery!“

Miško si vypláchol ústa a spokojne sa usmial. „Hotovo?“

Mama sa pozorne pozrela na jeho zúbky.

„Ešte nie celkom,“ povedala jemne. „Medzi zubami sa môžu schovať tí najprefíkanejší.“

Otvorila malú skrinku a vytiahla medzizubnú kefku. V Miškových ústach nastalo ticho. Strašný Zubokaz vytreštil oči. „Nie… to nie! Tajná zbraň!“

Mama opatrne a nežne čistila medzierky medzi zubami. Šup sem, šup tam. A v zubnej krajine sa objavila štíhla bojovníčka menom Medzizubka Šikulka. Bola drobná, ale odvážna. Vedela sa dostať tam, kam iní nedosiahli.

„Našla som vás,“ povedala pokojne.

„Nie! Ustúpte! Bráňte ma!“ zreval Zubokaz.

No už bolo neskoro. Medzizubka Šikulka prefrčala medzi zubami ako vietor medzi stromami, vyhnala posledných Lepkáčov, Kazkov aj Chrumkáčov a napokon jemne, ale rozhodne odstrčila aj samotného Strašného Zubokaza.

„Toto nie je miesto pre teba,“ povedala.

Strašný Zubokaz sa zakrútil, scvrkol sa na malinkú omrvinku a zmizol v odtoku s poslednou kvapkou peny.

V Miškových ústach zavládol pokoj. Zúbky si vydýchli, zažiarili a ticho šepkali: „Ďakujeme.“

Odvtedy sa v žltej izbičke veľa zmenilo. Miško si ráno aj večer poctivo čistil zuby. Keď dostal sladkosť, dal si len trochu a potom sa napil vody alebo si neskôr poriadne umyl zúbky. Častejšie chrúmal jablká, mrkvu, uhorku a papriku. A mama nikdy nezabudla ani na medzizubnú kefku.

Keď mu niekedy prišla chuť zjesť príliš veľa cukríkov, spomenul si na strašné nočné vŕtanie, na boľavý zub aj na zelené oči Zubokaza. A hneď si povedal: „Nie, moje zúbky sú dôležitejšie.“

Ocko sa usmieval, mama bola pyšná a pani zubárka pri ďalšej návšteve povedala: „Výborne, Miško. Tvoje zúbky sú teraz oveľa šťastnejšie.“

A Miško? Ten sa usmial tak široko, až sa jeho čisté zuby zablysli ako malé hviezdy.

V ten večer si ľahol do postele, v izbe ticho voňala mäta, mesiac strážil okno a plyšový medveď sedel na poličke presne tam, kde vždy. Miško si prešiel jazykom po hladkých čistých zuboch, spokojne sa zavŕtal do periny a zašepkal: „Dobrú noc, zúbky. Budem sa o vás starať.“

A zúbky akoby potichu odpovedali: „Aj my ti ďakujeme, Miško.“

A tak všetci pokojne zaspali.

A ak by si niekedy chcel vedieť, čo sa stalo so Strašným Zubokazom, tak vedz, že keď v ústach niet lepkavého cukru, niet ani jeho kráľovstva. Jeho strašný hlas nepiští, jeho vrtáčiky nevrčia. A Miškove zúbky sú silné a zdravé – lebo ovocie a zeleninka sú ich priatelia, kefka s pastou ich verní rytieri a medzizubná kefka ich tajná stráž.

Nejedz príliš veľa sladkého, lebo to láka Zubokazov, ktorí vŕtajú kazy a spôsobujú bolesť. Jedz radšej viac ovocia a zeleniny, pi vodu a pravidelne si čisti zúbky – ráno aj večer kefkou s pastou, a nezabudni aj na čistenie medzizubnou kefkou medzi zubami, pretože tam sa Zubokaz rád schováva. Tak budú tvoje zúbky silné, veselé a pripravené na úsmev.