Hlboko v zelenom lese, kde medzi vysokými smrekmi voňala živica, mach bol mäkký ako vankúš a ranná hmla sa pomaly prevaľovala ponad čučoriedkové kríky, žila veľká medvedia rodina. Každý rok, keď sa leto chýlilo ku koncu a les bol plný sladkých malín, lieskových orieškov a medu, konal sa medzi medveďmi veľký sviatok – Deň sily.
V ten deň sa všetky medvede zišli na veľkej čistinke. Uprostred nej bol kruh z hladkých kameňov a v ňom sa konali medvedie zápasy. Medvede sa v nich merali, tlačili plecami, zápasili labami a skúšali, kto je najsilnejší zo všetkých. Každý rok sa hovorilo o tých istých mocných medveďoch.
Bol tam Braňo, široký ako starý dub. Bol tam Hugo, ktorý vedel jediným dupnutím roztriasť šišky na stromoch. A bol tam aj Teodor, ktorého laby boli také veľké, že v nich vyzeral medový plást ako malá sušienka.
Medzi nimi však žil aj jeden mladý medveď. Borko nebol taký vysoký ako ostatní. Nemal obrovské ramená ani hrubý, strašidelný hlas. Bol menší, štíhlejší a v zápasoch vždy prehral. Keď sa ostatné medvede do seba opreli a tlačili sa silou, Borka zakaždým odsunuli nabok, akoby bol len ľahký pník.
A tak sa Borko hanbil.
Keď ostatní po zápasoch hrdo dvíhali ňufáky a nechali sa obdivovať, Borko sa ticho vytratil k potoku. Sedel pri vode, díval sa na svoj odraz a povzdychol si.
„Nikdy nebudem najsilnejší,“ šepkal si smutne. „Načo sa vôbec snažiť?“
Jedného večera, keď mesiac svietil medzi konármi ako strieborná miska, priletela k nemu na konár stará sova Olinka. Mala veľké zlaté oči a vedela o lese takmer všetko.
„Prečo si taký smutný, Borko?“ spýtala sa.
„Pretože som slabý,“ priznal Borko. „Každý rok prehrám. Nikdy nebudem ako Braňo alebo Hugo.“
Sova naklonila hlavu.
„Možno nie si najsilnejší v labách,“ povedala ticho, „ale všimla som si, že si najpozornejší zo všetkých. A kto dobre pozoruje, ten sa môže naučiť viac než ten, kto sa spolieha len na svaly.“
Borko sa nad jej slovami zamyslel. Od tej chvíle začal les pozorovať inými očami.
Videl, ako potok neodtlačí kameň silou naraz, ale trpezlivo si okolo neho nájde cestu. Videl, ako vietor nevytrhne každý strom, no ohne mladú brezu tak, že sa nezlomí. Videl, ako líška unikne väčšiemu zvieraťu nie silou, ale šikovnosťou a rýchlosťou.
A tak Borko začal trénovať po svojom. Netrénoval len laby. Trénoval aj hlavu. Behal medzi stromami tak, aby sa im vedel v rýchlosti vyhnúť. Učil sa stáť pevne na klzkom machu aj na hladkých kameňoch. Skákal cez spadnuté kmene, otáčal sa ako vietor a skúšal, ako využiť silu toho, kto sa na neho rúti. Zistil, že veľké medvede majú jednu slabosť – keď sa rozbehnú dopredu, zastavia sa veľmi ťažko. Malý medveď trénoval tvrdo každý deň.
Až prišiel ďalší Deň sily. Veľká čistinka bola opäť plná medveďov. Šumeli tam paprade, v korunách stromov sedeli zvedavé sýkorky a aj srnky pozerali spoza kríkov, čo sa bude diať. Starý medveď Metod, ktorý každý rok zápasy rozhodoval, zaburácal:
„Nech začne súboj o titul najsilnejšieho medveďa!“
Najprv nastúpil Braňo proti Borkovi. Keď ostatní uvideli malého medveďa vojsť do kamenného kruhu, začali si šepkať.
„To zase rýchlo skončí,“ hundral Hugo.
Braňo sa zasmial, sklonil hlavu a rozbehol sa priamo na Borka. Zem sa pod ním triasla. No práve v tej chvíli Borko urobil rýchly krok nabok. Braňo preletel okolo, nestačil zabrzdiť a svojou vlastnou váhou vykročil až za kamenný kruh.
„Braňo je vonku!“ zvolal Metod.
Na čistinke nastalo ticho. Potom sa ozvalo prekvapené zamrmlanie.
„To bola náhoda,“ frflal Braňo, trochu zahanbene.
Druhý súboj absolvoval Borko s Hugom. Ten bol známy tým, že objal súpera silnými labami a vytlačil ho z kruhu. Len čo zápas začal, Hugo sa snažil Borka chytiť. Borko sa však stále otáčal, ustupoval, menil smer a nechal Huga krútiť sa dookola. Hugo fučal, dýchal čoraz hlasnejšie a bol čoraz unavenejší. Keď sa konečne znova rozbehol, jeho laby sa pošmykli na ihličí pri okraji kruhu a vyšliapol von.
„Aj Hugo je vonku!“ zvolal Metod.
Teraz už na Borka hľadeli všetci s otvorenými ústami.
Napokon prišiel posledný súboj. Proti Borkovi nastúpil Teodor, doterajší víťaz. Bol obrovský, ťažký a sebavedomý. Postavil sa do stredu kruhu a zahučal:
„Teraz uvidíš, čo je pravá sila.“
Borko sa nebál. Spomenul si na potok, vietor aj brezu.
Teodor sa na neho vrhol a chcel ho pritlačiť k zemi. Borko však v poslednej chvíli pokrčil kolená, pootočil sa a jemne nasmeroval Teodorovu silu bokom. Veľký medveď sa vlastnou váhou prehupol dopredu, stratil rovnováhu a s hlasným „buch!“ sa prevalil cez okraj kruhu do mäkkého machu.
Na čistinke zavládlo úplné ticho. A potom sa les rozozvučal. Medvede začali prekvapene hučať, tlieskať labami o zem a volať Borkovo meno. Dokonca aj Braňo, Hugo a Teodor uznanlivo prikývli.
Starý Metod predstúpil dopredu, položil Borkovi labu na plece a povedal:
„Dnes sme sa naučili niečo dôležité. Borko nevyhral preto, že by mal najväčšie a najsilnejšie laby. Vyhral preto, že pozoroval, premýšľal a vedel použiť rozum. A to je tiež sila.“
Borkovi sa rozžiarili oči. Po prvý raz sa necítil malý. Po prvý raz sa nehanbil. Stál vzpriamene, hruď mal plnú radosti a v srdci mu hrialo teplo, aké ešte nepoznal.
Odvtedy sa medzi medveďmi v lese tradovalo: Nestačí byť iba silný. Treba byť aj múdry.
A keď o rok prišiel ďalší Deň sily, mladé medvieďatá už netrénovali len tlačenie a zápasenie. Učili sa aj pozerať, premýšľať, byť trpezlivé a veriť, že aj ten, kto nie je najväčší, môže dokázať veľké veci.
A Borko?
Ten sa stal slávnym nie ako najväčší medveď v lese, ale ako Najsilnejší medveď so šikovnou hlavou. A to bol titul, na ktorý bol hrdý ešte viac.
Zaujímavé informácie pre deti
