Vonku padal jemný sneh, ktorý prikrýval krajinu ako nadýchaná biela perina. V dome na konci ulice sa ozýval smiech a veselé džavotanie. Rodina sa pripravovala na Vianoce – najkrajší čas roka. Vo vzduchu sa vznášala vôňa škorice, vanilky a čerstvo upečených medovníkov. Kuchynský stôl bol pokrytý farebnými polevami, perličkami a cukríkmi, ktorými deti zdobili medovníky rôznych tvarov – hviezdičky, srdiečka, stromčeky a medzi nimi aj jedného malého medovníkového chlapca.
„Tento bude špeciálny!“ vyhlásil malý Samko, keď mu pridal červený úsmev a zelenú čiapku. „On bude strážiť celý stromček!“
A tak sa rodina pustila do zdobenia stromčeka. Na jeho konáre vešali medovníky, čokoládové salónky, farebné gule a jemné svetielka. Stromček sa rozžiaril ako hviezdna obloha. Medovníkový chlapec dostal miesto úplne navrchu, odkiaľ mal výhľad na všetkých svojich kamarátov – ozdoby, ktoré sa na ňom usadili. Smiech a radosť detí z nádherne vyzdobeného stromčeka bolo počuť do neskorej noci.
Bolo už veľmi neskoro. Dom zhasol a všetci šli spať. V tej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Medovníkový chlapec otvoril svoje sladké oči a pohol sa. „Ahojte všetci!“ pozdravil všetky vianočné ozdoby.
„Ahoj!“ odpovedali s radosťou farebné gule, salónky aj ostatné medovníčky. Celú noc sa spolu rozprávali, skákali z vetvičky na vetvičku a smiali sa, keď niektorá z farebných gulí spadla na zem a kotúľala sa po celej izbe. Každú noc ozdoby ožívali a ráno zase zaspávali. Medovníkový chlapec bol šťastný. Miloval svoje miesto na stromčeku a kamarátov, ktorí ho obklopovali.
Jednej noci, keď sa opäť prebudil, všimol si niečo zvláštne. Na jednom konári chýbala čokoládová salónka. Z druhého zmizol medovníkový stromček.
„Kde sú naši kamaráti?“ pýtal sa ostatných. Ale nikto nevedel. Táto noc už nebola tak veselá ako predošlá. Aby toho nebolo málo, noc čo noc zo stromčeka mizli ďalšie sladké ozdoby. Medovníkový chlapec sa rozhodol, že musí zistiť, kde sa jeho kamaráti strácajú. Jedného rána zostal bdelý a čakal. Všade bolo ticho, keď zrazu do izby vkĺzli malé bosé nožičky. Bol to Samko! Potichu sa postavil ku stromčeku, siahol po salónke a rýchlo ju vložil do úst.
Medovníkový chlapec pochopil – jeho kamaráti nemiznú len tak. Sú to len sladké pochúťky pre deti!
„Ja nechcem skončiť takto,“ povedal si potichu.
Ďalšiu noc medovníkový chlapec zbadal pootvorené okno a dostal nápad. Keď všetci zaspali, zliezol z konára, vyšplhal sa na parapet a cez otvorené okno vyskočil von. Vonku bol svet pokrytý trblietavým snehom. Medovníkový chlapec bežal najviac ako vládal, ale každý ďalší krok bol namáhavejší a namáhavejší. Chladný a mokrý sneh začal jeho medovníkové telo pomaly rozpúšťať.
Ráno našiel Samko na parapete len stopu po medovníkovom chlapcovi. „Kam zmizol?“ zamyslel sa. Vonku sa zo snehu vynímala malá zelená čiapka. Samko ju zdvihol, usmial sa a pochopil, že jeho medovníkový kamarát sa stal súčasťou zimnej krásy. Odvtedy vždy robili na Vianoce jeden špeciálny medovník a dávali mu zelenú čiapku, aby nezabudli na medovníkového chlapca, ktorý ožil.
