Za hlbokým zeleným lesom stálo rozľahlé mravenisko, v ktorom žili státisíce mravcov. Boli to malé, usilovné stvorenia, ktoré neustále pobehovali sem a tam. Zháňali potravu, zbierali drobné vetvičky, listy a iné užitočné veci, aby z nich mohli stavať nové časti mraveniska. Všetky mravce sa usilovne zapájali do práce, okrem jedného. Volali ho Lenivček, a hoci mal byť taký činorodý ako ostatní, najradšej len posedával a pozeral, ako sa iní mravčekovia potia a namáhajú.
„Pomôž nám, Lenivček!“ volal pripravovač materiálu. „Zanes tieto vetvičky k vchodu, aby sme ho mohli spevniť!“
Lenivček však len zavrčal: „Ale veď mi je horúco. A navyše, tie vetvičky sú také ťažké!“
Iné mravce sa naňho hnevali: „Prečo nám nikdy nepomôžeš?“ pýtali sa sklamane. Ale Lenivček sa len obrátil chrbtom a pokračoval v ničnerobení.
Odrazu k nemu prišla stará a múdra kráľovná mravcov. Jej dlhé tykadlá sa jemne hojdali dopredu a dozadu pri každom kroku. Prihovorila sa Lenivčekovi, nežne, ale odhodlane: „Každý mravček je pre mravenisko nesmierne dôležitý. Ak chýba čo i len jeden článok v celom procese, naše dielo bude slabé a môže sa nám ľahko zrútiť. Pomôž, prosím, svojim bratom a sestrám. Je to tvoja povinnosť, aj česť.“
Lenivček si však ako vždy len vzdychol: „Veď ja som len jeden z tisícov. Bez mojej práce sa predsa nič nestane.“ A zase si ľahol do tieňa veľkého listu, aby si pospal.
V tom čase bolo všetko v plnom prúde. Mravce si rozdelili úlohy. Jedny zbierali potravu, iné strážili vchody, ďalší nosili hmýrivé vajíčka do bezpečných komôr. Lenivček dostal jednoduchú, ale kľúčovú úlohu: mal postaviť a zabezpečiť malý múrik pri vchode, aby sa do mraveniska len tak ľahko nedostali cudzie mravce. Lenivček to však, ako inak, nechal tak. Čas letel, mravenisko sa rozrastalo, no drobný úsek pri vchode zostal nedokončený a nezabezpečený.
Jedného dňa sa oblohou prihnal hustý oblak. Zo vzduchu bolo cítiť akési napätie. Všetky mravce pracovali ešte usilovnejšie, pretože cítili, že sa čosi môže prihodiť. A naozaj – zrazu sa z inej strany lesa prirútil zástup cudzích mravcov. Boli silné a nepriateľsky naladené. Tichým pochodom sa rýchlo presunuli k neopevnenému vchodu, ktorý mal Lenivček zabezpečiť. Nikoho tam nestretli, nik sa im nepostavil, i obranný múr chýbal. A tak ľahko prekľučkovali až do vnútorných komôr. Kým sa obyvatelia mraveniska spamätali, cudzie mravce obsadili veľkú časť stavby a zničili všetko, čo im stálo v ceste. Aj najodhodlanejší vojaci len sťažka bránili všetky chodbičky a sklady. Boli preč celé zásoby, aj kúsok nového, nedávno dokončeného krídla mraveniska.
Lenivček sa pri pohľade na tú spúšť zhrozil. Ešte viac ho zabolelo, keď videl unavené a tiché pohľady svojich kamarátov – bolo mu jasné, že to všetko zapríčinila jeho vlastná ľahostajnosť. Pocítil veľkú hanbu a ľútosť.
Hneď začal pomáhať vyháňať cudzích mravcov z mraveniska, aby zachránili aspoň to, čo sa dalo. Nebolo to jednoduché, no po spoločnom úsilí všetkých mravcov cudzie mravce napokon z mraveniska odišli. Ostali však škody, a ležali presne tam, kde mravce ešte len nedávno s radosťou pracovali.
„Toto sa nemuselo stať,“ povedala kráľovná, keď všetko utíchlo. Zadívala sa na Lenivčeka. „Stačilo, aby každý plnil svoje úlohy.“
Lenivček sa až teraz v hĺbke srdca presvedčil, aké dôležité je, aby priložil ruku k dielu. Videl vyčerpané mravce, mravenisko rozborené na viacerých miestach.
Keď nastal čas stavať novú časť mraveniska, bol to práve Lenivček, kto najhorlivejšie zapojil svoje drobné nožičky do práce. Po nociach odnášal ťažké kúsky dreva a vetvičky, cez deň miešal vyhladenú hlinu, aby spevnil steny chodieb. Ostatným mravčekom pomáhal a nikdy sa nesťažoval. Všetci si všimli jeho obrovskú zmenu.
Časom sa mravenisko znova pozviechalo a postavilo ešte silnejšie a bezpečnejšie ako predtým. Keď už bolo všetko hotové, kráľovná si opäť povolala Lenivčeka. Tentoraz sa však usmiala: „Urobil si obrovský kus práce, Lenivček, a dokázal si nám, že si cennou súčasťou tejto veľkej mravčej rodiny.“
Aj ostatní mravčekovia sa zhromaždili do kruhu okolo neho. „Prepáč, že sme sa na teba hnevali,“ povedal jeden. „No už vieme, že si sa veľmi zmenil a začínaš robiť viac než ktokoľvek iný.“
Lenivček sa skromne usmial: „Ďakujem vám za odpustenie. Verím, že už nikdy nezabudnem, ako veľmi si všetci navzájom pomáhame.“
Odvtedy volali Lenivčeka už len jeho skutočným menom. A keď sa niekedy do mraveniska zatúlal iný lenivý mravček, Lenivček mu trpezlivo vysvetľoval, prečo je dôležitá práca každého jedného mravca. V mravenisku od tých čias nebola už žiadna lenivosť, lebo všetci dobre vedeli, že spoločnou snahou dokážu vytvoriť neuveriteľné veci. A hlavne, že ochránia svoj domov a svoje spoločenstvo.
Zaujímavé informácie pre deti
