V malom mestečku, kde každý každého poznal, žil chlapec menom Jožko. Najradšej sa celé dni bicykloval po ulici a hral sa s kamarátmi pred domom. Raz sa však so svojimi kamarátmi nepekne pohádal. Bol z toho veľmi smutný a nahnevaný. Preto sa rozhodol, že sa pôjde previezť na svojom bicykli, aby prišiel na iné myšlienky. Šliapal do pedálov a hnal sa dopredu, až kým nevyšiel von z mesta. Tu, na konci ulice, stála stará opustená chatrč. Vyzerala záhadne a ticho ho lákala k sebe.
Jožko zoskočil z bicykla a nazrel dnu malým rozbitým okienkom. Zdalo sa, že tam nikto nie je. Pomaly a opatrne vošiel a hneď ho ovanul zatuchnutý vzduch. V chatrči sa všade váľali staré haraburdy a kusy nábytku. Zrazu jeho pohľad upútal zaprášený zvonček na bicykel. Vyzeral úplne obyčajne, ale Jožkovu pozornosť si získal tým, ako sa v slabých lúčoch slnka jemne zaleskol. Zobral ho do rúk, oprášil a pripevnil na svoj bicykel.
Nasadol a znova sa pohol. Cestou stále frflal na kamarátov, ktorí ho tak vytočili. „Ach, čo by som dal za to, aby som teraz mohol ležať niekde na piesočnej pláži pri mori!“ fňukol. V tej chvíli sa rozhodol zazvoniť na novom zvončeku. Spolu so zvonením ho zrazu obklopilo svetielko a šuch – ocitol sa na rozhorúčenom piesku pri šumiacom mori! Prekvapený zoskočil z bicykla, pozrel dookola, či sa mu to len nesníva. Ochutnal slanú vodu a zistil, že to je naozajstné more. „To je ale paráda!“ zvolal nadšene.
Keď sa dostatočne vynadíval na vlny, sadol si na bicykel a ako ďalšie ho napadlo: „Chcel by som vidieť divé africké zvieratá!“ Zazvonil – a hneď sa ocitol na savane, kde sa pásli zebry a po kraji sa preháňali žirafy. Viditeľne poskakoval od radosti, keď na ne pozeral. Chcel však zažiť niečo ešte odvážnejšie, a tak si pomyslel na najvyššiu horu sveta. Tentoraz sa spolu s bicyklom objavil na vrchole Mount Everestu. Pre mrazivý vietor a ostré ľadové kryštály mu ale behal mráz po chrbte. „Brrr, tu je príliš zima,“ povedal si a zazvonil znova.
Ocitol sa v najhlbšej jaskyni na svete. Tam bola čierna tma ako v rohu – nič nevidel a obchádzal ho strach. „Radšej by som sa previezol na lodi,“ napadlo mu. V okamihu stál na hojdajúcej sa palube. Vlny s ním kývali sem a tam, až začal cítiť, že mu je nevoľno. Aj odtiaľ preto rýchlo utiekol. Zazvonil a pomyslel si na lunapark. Tam bolo všetko, po čom deti túžia – kolotoče, cukrová vata, húsenková dráha a nafukovacie balóny. No lunapark bol z nejakého dôvodu prázdny. Žiadne výskajúce deti, žiadni priatelia, s ktorými by sa radoval.
V tej chvíli si Jožko uvedomil, že mu chýbajú jeho kamaráti. Začal premýšľať o tom, aké by to bolo, keby sa spolu tešili z toľkých úžasných dobrodružstiev. „Najkrajšie prázdniny zažijem jedine s nimi,“ povedal nakoniec. A tak zazvonil na zvončeku s myšlienkou, že sa chce vrátiť domov. Ocitol sa na známej ulici, presne tam, kde sa s kamarátmi vždy hrávali.
Kým stihol zoskočiť z bicykla, pribehli za ním jeho priatelia. Ospravedlnili sa mu a on sa im tiež priznal, že ho mrzí, ako to medzi nimi dopadlo. Vysvetlili si nezhody a na znak zmierenia si kamaráti podali ruky. Spoločne sa vybrali na novú túru po mestečku a dohodli sa, že budú ďalej tráviť prázdniny spolu a naplno si užívať letné dobrodružstvá. A čo sa týka kúzelného zvončeka? Jožko ho odložil do bezpečnej skrinky, aby sa k nemu mohli kedykoľvek vrátiť a spolu s kamarátmi navštíviť nové miesta. Pretože najlepšie chvíle sú tie, keď sa o ne môžeme podeliť s dobrými priateľmi.
