Hugo sedel jedného podvečera na lavičke pred domom a kopal špičkou topánky do kamienka. Mal zamračené čelo a ruky založené na prsiach. Dedko, ktorý práve polieval paradajky v záhrade, si to všimol a prišiel si k nemu sadnúť.
„Čo ťa trápi, Hugo?“ spýtal sa láskavo.
Hugo si povzdychol.
„Moji kamaráti stále rozprávajú, aké mali krásne zážitky. Jeden bol pri mori, druhý jazdil na veľkom kolotoči a tretí bol v horách. A ja… ja mám pocit, že som v živote nič pekné nezažil.“
Dedko sa naňho chvíľu ticho díval. Potom sa usmial a pomaly vstal.
„Poď so mnou. Myslím, že poznám miesto, ktoré ti niečo ukáže.“
Za dedinou, kúsok od lesa, bolo malé jazero. Voda v ňom bývala pokojná a hladká ako sklo. Hovorilo sa o ňom, že kto sa doň pozerá s otvoreným srdcom, môže v ňom uvidieť svoje najkrajšie spomienky.
Dedko a Hugo si sadli na breh. Večer bol tichý, tráva voňala a obloha sa pomaly zafarbovala do zlata.
„Pozri sa do vody,“ zašepkal dedko.
Hugo sa nahol nad jazero. Najprv videl len svoj odraz a niekoľko obláčikov. Potom sa však hladina jemne zachvela a objavil sa prvý obrázok.
Bol to deň, keď Hugo ešte ako menší staval s ockom na záhrade domček pre vtáčiky. Ocko držal drevenú dosku, Hugo podával klince a obaja mali nosy od pilín. Keď bol domček hotový, zavesili ho na jabloň a Hugo sa smial tak nahlas, až sa zľakol vrabec, ktorý ich sledoval z konára .
Hugo prekvapene zamrkal.
„Ja som na to skoro zabudol,“ zašepkal.
Voda sa znova pohla a ukázala druhý obrázok. Bola tam zimná nedeľa a Hugo s mamou piekol medovníčky. Cesto mali nielen na stole, ale aj na rukách, na zástere a trochu aj na líci. Jeden medovník sa vydaril krivý ako topánka a obaja sa na ňom tak smiali, až musela mama na chvíľu odložiť valček.
Hugovi sa už na tvári objavil úsmev.
Potom jazero ukázalo tretí obraz. Bol to letný večer, keď Hugo ležal s dedkom na deke v tráve a pozeral na hviezdy. Dedko mu ukazoval súhvezdia a Hugo tvrdil, že jedno z nich vyzerá ako obrovský drak s dlhým chvostom. Nad nimi šumeli stromy a svet sa zdal nekonečne pokojný.
Hugo sa díval do vody so žiarivými očami.
„To bolo naozaj krásne,“ povedal ticho.
Dedko prikývol.
„Vidíš, Hugo? Pekné zážitky nie sú len veľké výlety a hlučné atrakcie. Niekedy bývajú ukryté v obyčajných chvíľach, ktoré hrejú ešte dlho.“
Hugo sa oprel o dedkovo plece a pozrel na jazero, ktoré už bolo opäť pokojné. Od toho večera vedel, že jeho život je plný krásnych spomienok. Len ich občas treba nechať, aby sa znovu ukázali na hladine srdca.
Páčila sa vám rozprávka?
Podporou projektu svetrozpravok.sk mi pomôžete tvoriť ďalšie príbehy pre deti.
