Za hmlistými vrchmi, kde sa kvapky rosy trblietali ako roztrúsené drahokamy a vôňa smrekových šišiek sa miešala so šepotom potôčikov, rozprestieral sa Rozprávkový les. V tomto lese žil kamenný obor menom Obriško. Bol vysoký ako najvyšší strom v lese a široký ako najväčšia rieka. Jeho telo tvorili masívne kamene, ktoré sa pri každom kroku ťažko a hrmotne posúvali. Mal široké ramená, obrovské ruky a tvár, ktorá bola síce drsná ako skala, no jeho oči žiarili dobrotou a láskavosťou.
Obriško veľmi rád pomáhal obyvateľom lesa. No nech robil, čo robil, jeho mohutné kamenné ruky vždy spôsobili viac škody ako úžitku. Preto sa mu všetci obyvatelia Rozprávkového lesa radšej vyhýbali.
Raz ráno videl malú veveričku, ako zbiera oriešky a nosí ich do svojej skrýše.
„Pomôžem ti, veverička?“ opýtal sa Obriško s úsmevom a natiahol svoju veľkú kamennú ruku, aby jej podal pár orieškov.
Veverička sa zhrozene pozrela na jeho obrovskú dlaň, potom na krehké oriešky a rýchlo povedala: „Vieš čo, Obriško, práve som si spomenula, že musím ísť za svojou sestrou do susedného lesa. Skús radšej pomôcť niekomu inému.“ A rýchlo sa stratila medzi stromami.
Obriško sa trochu zamračil, ale povedal si, že určite ešte niekto iný potrebuje pomoc. O chvíľu stretol zajaca, ktorý práve sadil v záhradke priesady mrkvičky.
„Zajko, rád by som ti pomohol s tým sadením mrkvičiek.“ ozval sa nadšene Obriško.
Zajac rýchlo schoval svoje malé labky s priesadami za chrbát a roztrasene odpovedal: „Ó, ďakujem ti, Obriško, ale práve som zasadil poslednú mrkvičku. Možno nabudúce.“
Obriško posmutnel ešte viac, ale nevzdával sa. Kráčal ďalej, až uvidel ježka, ktorý si opravoval svoj domček z opadaného lístia a konárikov.
„Ježko, dovoľ mi, aby som ti pomohol,“ povedal Obriško s nádejou.
Ježko sa vystrašene pozrel na jeho obrovské ruky, potom na svoj krehký domček a rýchlo odvetil: „Vieš, Obriško, môj domček potrebuje jemné zaobchádzanie. Ale tvoje ruky sú príliš tvrdé. Asi to nebude dobrý nápad, aby si mi pomáhal. Ďakujem ti aj tak.“
Obriško bol veľmi smutný. Sklamaný zo seba odišiel na kraj lesa, kde žil kúzelný starček. Jeho brada bola dlhá, oči hlboké ako studničky a hlas mäkký ako letný vietor. Poznal každého obyvateľa lesa, každý strom, každé jeho kúzlo.
„Starček,“ povzdychol si Obriško, „premeň ma, prosím, na inú bytosť. Chcem pomáhať, ale ako kamenný obor všetko len ničím.“
Starček sa usmial a položil mu ruku na obrovskú kamennú dlaň. „Premeniť na inú bytosť? Prečo? Obriško, tvoje srdce nie je kamenné a to je najdôležitejšie. Tvoje ruky sú síce tvrdé, ale môžu sa naučiť citu. Každý deň skúšaj jemne chytať malé predmety, hladkať kvety bez toho, aby si ich rozdrvil. Tvoja snaha ti prinesie cit, ktorý tak veľmi túžiš mať.“
Obriško neváhal a ešte v ten deň začal trénovať. Každý deň opatrne dvíhal malé kamienky, hladkal listy stromov a jemne sa dotýkal kvetov. Spočiatku mu to nešlo, no nevzdával sa. Dni a noci plynuli. Až jedného dňa, jemne pohladil malý kvet a kvet sa nepolámal.
Vtedy Obriško pochopil, že kúzelný starček mal pravdu. Postupne získaval viac a viac jemnosti a lesní obyvatelia si všimli, že ich veľký priateľ už nič neničí, ale dokáže naozaj pomôcť.
Odvtedy sa Obriška už nikto nebál. Veveričke pomohol nazbierať plnú skrýšu chutných orieškov, so zajacom sadil mrkvičku a ježkovi poskladal najkrajší pichľavý domček v lese.
Obriško konečne našiel svoje šťastie aj bez kúziel a všetci ho mali radi práve takého, aký bol – obrovského kamenného obra s láskavým a citlivým srdcom.
