Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Kdesi na samom okraji malej dedinky, v ktorej každý deň vyzeral celkom rovnako, žili dvaja nerozluční kamaráti – Adam a Filip. Boli to chlapci, ktorým v žilách kolovala túžba po dobrodružstve a neustále túžili zažiť niečo vzrušujúce. V ich rodnej dedinke sa však vôbec nič nedialo. Ráno sa chodilo do školy, poobede sa upratoval dvor a večer celé okolie stíchlo ako mávnutím čarovného prútika. Adam s Filipom však snívali o tom, že jedného dňa zažijú príhody, o akých sa rozpráva iba v príbehoch.
Jedného slnečného popoludnia, keď obaja chlapci sedeli na schodoch najstaršieho domu v dedine, ich zvedavosť prilákala do zanedbaného podkrovia. Pod strechou tohto starého domu sa hromadili najrôznejšie poklady z dávnych čias – kufre, zabudnuté hračky, nefunkčné náradie a celé kopce zaprášených kníh. Keď Adam zodvihol jednu knihu, z ktorej spadla hrubá vrstva prachu, na obale zbadal krásny obrázok: vežu z farebných balónov, ktoré sa vznášali vysoko v oblakoch, a veľký nápis „Cesta do Tramtárie“. Obaja chlapci začali listovať v zažltnutých stranách a dočítali sa, že Tramtária je bájna krajina plná zábavy, hier a nekonečných dobrodružstiev. Na obrázkoch videli rozprávkové tvory, krásne hrady, potôčiky plné rýb a rakov, ktoré tiekli pomedzi obrovské farebné kvety.
Adam s Filipom nezaváhali ani sekundu. Srdce im poskočilo od radosti, pretože presne po niečom takom už dlho snívali. „Poďme tam hneď teraz!“ zvolal Filip. Adam sa zasmial a dodal: „Naše batohy sú síce prázdne, ale o to ľahšie sa nám pôjde!“ A tak sa dvaja neohrození priatelia vydali na dlhú cestu – cestu do neznáma. V nádeji, že nájdu krajinu plnú šantenia. Krajinu krajšiu, než akákoľvek iná na svete.
Cesta z ich dedinky viedla cez hustý les, v ktorom sa medzi stromami mihotali tiene a svetlá. Aj keď v dedine počúvali strašidelné príbehy o tomto lese, nevyľakali sa. Boli si istí, že kdesi za tmavými stromami sa musí skrývať začiatok cesty do Tramtárie. Aj tak však išli opatrne. Dívali sa pod nohy, aby nezakopli o korene, a pritom obdivovali vysoké borovice, v konároch ktorých šantili hrdzavé veveričky. Napokon prišli k čistinke, kde sa kvapky dažďa zhromažďovali v malej studničke. Tam ich privítal starý pustovník s dlhou sivou bradou. Keď od chlapcov počul o ich ceste do Tramtárie, ponúkol sa, že im ukáže lesné cestičky vedúce bezpečne ďalej. Pustovník poznal najskrytejšie zákutia lesa a viedol ich pomedzi briezky, pri ktorých rástli voňavé lesné jahody. Chlapci si mohli natrhať hrste týchto sladkých červených bobúľ a takto posilnení pokračovali ďalej.
Za lesom na nich čakala rieka, ktorá síce vyzerala pokojne, ale jej spodné prúdy predstavovali veľké nebezpečenstvo. Na jej brehu stretli Karolínku. Mladé dievča, ktoré putovalo svetom, ako prezradilo, za svojím šťastím. Karolínka sa ukázala byť výbornou sprievodkyňou na rieky, pretože so sebou mala malú nafukovaciu loďku. Chlapci jej ju pomohli nafúkať a všetci traja do nej nasadli.
Len čo sa odrazili od brehu, rieka ich začala unášať dole krajinou. Trojica si spoločne užívala riečne dobrodružstvo do chvíle, kým im vietor do uší nepriniesol zvláštny zvuk.
„To je vodopád,“ skríkol Filip.
Všetci začali rýchlo pádlovať smerom k brehu, kde so šťastím doplávali len pár metrov pred hlbokým vodopádom.
„Tak to bolo o chlp,“ vydýchla si už s úsmevom Karolínka.
Chlapcom sa Karolínka páčila. A tak ju presvedčili, aby po zvyšok dňa putovali spolu. Pokračovali cez roztomilé lúky plné rozkvitnutých kvetov a mihotajúcich sa motýľov. Cestou si rozprávali o tom, prečo sa vlastne vybrali do sveta. Karolínka, keď počula o Tramtárii, sa potešila: „Aj ja by som sa tam rada pozrela. Počula som, že je tam vždy plno smiechu a radosti.“
Adam s Filipom s nadšením súhlasili. V trojici im predsa bude veselšie.
Pomaly sa začalo zmrákať, keď natrafili na nádherný hrad. Stál na neveľkom kopci, ktorého svahy boli posiate farebnými bylinkami. Pri bráne ich privítal drobný strážca, rytier Myšimír s dlhým perom za prilbou. Vysvetlil im, že hrad patril kedysi dobrosrdečným kráľovským rodinám, ktoré milovali hudbu a hry. No teraz je už dlhé roky opustený. Aby si mohli oddýchnuť po dlhom putovaní, ponúkol im nocľah v starodávnej komnate s maľovaným stropom. V noci chlapci a Karolínka spali ako v bavlnke. Keď sa ráno prebudili, pripadalo im to ako sen. Najviac im utkvela v pamäti Myšimírova prosba: „Ak nájdete tú vašu Tramtáriu, dajte mi vedieť. Aj ja by som sa tam chcel raz vybrať, aby som si pripomenul radostné časy.“
A tak sa dvaja kamaráti spolu s Karolínkou, vydali ďalej, aby našli vysnívanú krajinu Tramtária. Cestou stretávali ľudí, ktorí im radili, kadiaľ ísť. Občas sa im zdalo, že stačí zájsť za najbližší kopec a tam bude tá vysnívaná krajina. Inokedy si museli pomáhať rôznymi mapami a radami z knihy, ktorú našli v podkroví. Zo všetkých strán zbierali zaujímavé príbehy, varovania aj rady. Každý, koho stretli, bol zaujatý tajomnou Tramtáriou. Aj keď o nej nikto nevedel nič presné, každému pri zmienke o nej zažiarili oči, akoby aj on túžil po kraji plnom veselých pesničiek a slávností.
Cesta do Tramtárie ich viedla cez široké polia, farebné jarmoky i cez kamenné mestečká. Zažili množstvo okamihov, na ktoré nikdy nezabudnú: pomáhali strážcovi majáka zachrániť zablúdeného psíka. Od pastierov oviec sa naučili, ako vyrobiť syr a oštiepky. A v starom meste sa pridali k pouličnému cirkusantovi, ktorý žongloval s farebnými loptičkami. A všade, kam prišli, spoznali nových priateľov. Ľudia sa tešili, že sa s nimi môžu podeliť o kúsok svojho života a radosti.
Dni plynuli, ale Tramtáriu stále nemohli nájsť. Raz sa im zdalo, že v diaľke vidia jej veže z obrázku v knihe, ale keď tam dorazili, namiesto veží sa pred nimi rozprestieralo celkom obyčajné mestečko s kaviarničkami a trhoviskom. Inokedy im niekto povedal, že Tramtária sa nachádza za vysokými horami, a tak sa pustili do náročného výstupu na chladné vrchy. No aj tam našli len iné údolie, krásne, no predsa nie rozprávkové ako z knihy. Napokon si uvedomili, že hoci sú stále na ceste, všade zažívajú toľko radosti a dobrodružstiev, akoby už Tramtáriu dávno objavili. S každým stretnutím, s každým milým človekom a s každým tajomným miestom, ktoré preskúmali, sa smiali a radovali. Ich srdcia boli naplnené presne tou radosťou, po ktorej túžili.
Jedného večera pri ohni opäť spoločne premýšľali o tom, kde sa Tramtária môže skrývať. Adam sa rozhliadol po Karolínke a Filipovi a povedal: „Možno… možno Tramtária nie je naozajstná krajina, ale skôr naša predstava, naša túžba po zábave.“ Karolínka sa usmiala a zopakovala slová, ktoré počula od jedného starého rozprávača príbehov: „Cesta, po ktorej kráčaš, býva často cennejšia než cieľ, ktorý hľadáš.“ Filip, ktorý si práve obzeral mapu, si uvedomil, že on vlastne prestal byť zvedavý, kedy už tam dorazia. „Áno,“ povedal napokon, „veď my sme už zažili toľko zábavy a stretli sme toľko skvelých ľudí, až sa mi zdá, že celá naša cesta je jedno veľké dobrodružstvo.“
Vtedy pochopili, že už nemusia pokračovať v hľadaní neznámej krajiny, ktorá možno ani neexistuje. To, čo im chýbalo v ich tichej dedinke, bolo cestovanie a objavovanie nových miest a priateľov. V ten večer sedeli v kruhu okolo ohniska a cítili sa takí šťastní, ako ešte nikdy predtým. Zároveň sa tešili, že sa po všetkých tých dobrodružstvách jedného dňa vrátia domov a porozprávajú všetkým svoje príbehy – o pustovníkovi v lese, o dievčine Karolínke, ktorá sa nakoniec stala ich verným priateľom, o rytierovi Myšimírovi s dlhým perom na prilbe a o zázračných miestach, ktoré sa im vryli navždy do pamäti.
A hoci Tramtáriu nikdy neobjavili, nahradili ju stovkami malých Tramtárií, ktoré sa skrývali všade, kde sa zastavili a načúvali. Kde nadviazali nové priateľstvá či pomohli komusi, kto to potreboval. Napokon sa Adam a Filip vrátili do svojej dedinky. Zdanlivo sa tam nič nezmenilo – tie isté domy, tie isté polia, ten istý pokoj. Ale oni dvaja, s najväčším úsmevom na tvári, už vedeli, že každý deň môže byť jedinečný, ak do neho pridajú trošku zvedavosti a veselého ducha. A tak, vždy keď sa im zacnelo po ďalekých končinách, znova vytiahli svoju zaprášenú knihu o Tramtárii a listovali v nej. Lebo tá kniha im pripomínala, že najkrajšia cesta nie je tá, ktorá vedie do vysnenej krajiny, ale tá, ktorú si tvoria vo svojom srdci spolu s priateľmi.
Túto rozprávku si môžete aj vypočuť:
Zaujímavé informácie pre deti
