Kde bolo, tam bolo, pod vysokými kopcami, kde sa zlaté lúče slnka smelo dotýkali zelenej trávy a vo vzduchu sa vznášala vôňa čerstvého lesa, žil starý čert menom Berťo. Nebol to len taký obyčajný čert. Vlastnil magickú čiapku, tmavú ako polnočná obloha, posiatu drobnými červenými fliačikmi, ktoré sa jagali ako malé uhlíky. Táto čiapka mu dávala obrovskú moc. Keď si ju nasadil, dokázal sa stať neviditeľným, lietať ako vták, ba dokonca preniesť sa kamkoľvek iba jedným lusknutím prsta. Vďaka nej mohol unášať neposlušných ľudí do pekla – tak mu to prikazovala stará tradícia čertov v ich zákone.
Jedného dňa sa Berťo prechádzal po tráve, štuchal do pŕhľavy paličkou a zamýšľal, koho si dnes vezme do pekla. No zrazu sa mu zdalo, že mu pod nohou niečo zaškrípalo. Pozrel sa dole, no nič nevidel. Ako sa zohýbal, zrazu vzdychol: „Moja čiapka! Kde je moja čiapka?!“ Rozhliadol sa na všetky strany, obzeral koruny stromov i múdre vrásky na starých skalách, ale čiapku nikde nevidel. Rozzúrený Berťo funel a dupal, pričom jeho chvost šľahal po tráve. „Kto mi ju ukradol? Kto sa opovážil vziať mi moju magickú čiapku?!“
Lenže ani len netušil, že čiapku našla mladá dievčina. Lívia bývala v malom domčeku so svojou mamou na okraji lesa. Mala dlhé hnedé vlasy spletené do vrkoča, veselý úsmev, ktorý rozžaroval miestnosť, a oči modré ako jarná obloha. Bola múdra, odvážna a vždy mala chuť pomáhať všetkým, čo to potrebovali. Keď toho dňa išla po drevo a našla čiapku, najprv ju chcela položiť naspäť na zem a pokračovať v ceste. No čiapka sa jej zdala zvláštna. Skúsila si ju nasadiť na hlavu a zrazu, bez toho, aby vedela ako, ocitla sa na vrchole najvyššej hory v okolí.
„To je čarovná čiapka!“ pomyslela si prekvapene. No čo ju zarazilo ešte viac, bolo to, že čiapka jej šepkala jemným hlasom: „Pomôž ľuďom, buď spravodlivá a odvážna.“ Lívia vedela, že niečo takéto nemôže nechať v rukách niekoho zlého. Rozhodla sa, že čiapku si vezme domov.
Berťo medzitým prehľadal celý les, blízko aj ďaleko, ale čiapku nenašiel. Keď sa dozvedel, že ju má Lívia, okamžite sa vybral k jej domu. V noci zaklopal na jej okno svojím kostnatým prstom a zavrčal: „Dievča, vráť mi moju čiapku! Bez nej som nič! Potrebujem ju, aby som plnil svoje čertovské povinnosti!“
Lívia ho nevpustila dnu, ale otvorila okno. „Veľmi dobre viem, na čo používaš tú čiapku,“ odvetila odvážne. „Nedám ti ju, čertisko jedno, pretože unášaš ľudí do pekla. To nie je spravodlivé.“
„Nie je spravodlivé?“ zopakoval Berťo pobúrene, pričom mu z nosa vyletel maličký obláčik dymu. „Ale to je moja práca! Bez nej nemôžem byť čertom! A čo budem robiť bez práce? Povedz mi, Lívia!“
Lívia sa však nedala. „Ale prečo by si mal niekoho unášať? Svet je krajší, keď ľuďom pomáhame, nie keď im ubližujeme. Čo keby sme tú čiapku používali spolu? Na dobré veci.“
Starý čert sa rozrehotal na celú dolinu. „Ja, používať čiapku na dobré veci? Vieš vôbec, kto som?“
„Viem,“ odvetila pevne Lívia. „Si čert, ktorý zatiaľ nevyskúšal robiť niečo dobré. Čiapku ti teda nedám. Ale ak chceš, môžeš spolu so mnou pomáhať ľuďom.“
Berťo sa najprv zamračil. No potom ho celá tá ponuka začala zaujímať. Napokon si pomyslel, že nemá čo stratiť: „Dobre, Lívia,“ povedal. „Ale ak zistím, že to nestojí za to, čiapku si vezmem naspäť!“
Nasledujúce dni Lívia naučila Berťa, ako používať čiapku na dobré veci. Vďaka nej pomáhal vyťahovať stratené deti z bahna, hľadali spolu zatúlané mačiatka a nosili jedlo chudobným rodinám. Berťa to začalo tak baviť, že sa začal často usmievať, čo bolo pre neho neobvyklé. Nikdy predtým sa nesmial, pretože si myslel, že smiať sa nie je čertovské. Ale čím viac času trávil s Líviou, tým viac si uvedomoval, že pomáhať druhým je zázračné.
Jedného večera, keď spoločne odviedli späť domov babičku, ktorá sa stratila v lese, sadli si na pahorok a pozorovali, ako sa hviezdy rozžiarili. Lívia podala čiapku čertovi. „Myslím, že si pripravený,“ povedala mu.
„Pripravený?“ opýtal sa zmätene.
„Pripravený používať čiapku ako dobrý čert,“ povedala s úsmevom.
Berťo si nasadil čiapku na hlavu a namiesto červených iskričiek sa na nej zjavili zlaté bodky, ktoré svietili ako malé hviezdy. Od toho dňa sa Berťo stal známy nielen ako čert, ale ako čert-dobrodinec, ktorý zachraňoval životy, pomáhal núdznym a ľudí učil vážiť si dobro.
A Lívia? Lívia zistila, že má v Berťovi priateľa na celý život. Nikdy neviete, kedy čert ako prvý priskočí na pomoc. Veď predsa len, aj čerti sa môžu meniť na lepších – ak sa len rozhodnú počúvať hlas svojho srdca.
A tak sa skončila táto nezvyčajná rozprávka o čarovnej čiapke. Na nebo vyšli hviezdy a v dolinách zavládol pokojný večer. Lívia sa v duchu usmiala a zaželala svetu dobrú noc.
