Kedysi dávno, v malej dedinke uprostred kopcov, žil chudobný mládenec menom Jurko. Bol sirota, býval v starej chatrči na kraji dediny a zarábal si príležitostnými prácami u gazdov. V srdci mal však veľký sen – chcel si vziať za ženu krásnu Marienku, dcéru miestneho richtára. Marienka mu úsmevom vždy rozjasnila deň, a Jurko ju mal radšej viac než čokoľvek na svete.
No keď raz nabral odvahu a prišiel za richtárom, aby si vyžiadal jej ruku, ten len zafučal a mávol rukou:
„Ty by si chcel moju dcéru? A čo jej dáš? Vrece zemiakov? Ty nemáš nič, ani dom poriadny! Choď, kým sa ti vysmejem.“
Jurko odišiel s ťažkým srdcom. Ale v jeho očiach sa zablysla iskra. Rozhodol sa, že pôjde do sveta a nájde spôsob, ako sa stať bohatým a hodným Marienky.
Putoval dni aj noci, cez lúky voňajúce materinou dúškou, cez lesy, kde slnko tancovalo medzi konármi. Jedného večera dorazil do cudzej dediny, kde pri rieke stál starý mlyn. Koleso sa nehýbalo, dvere boli dokorán, a strecha mala diery, ktorými presvitalo nebo.
Jurko sa opýtal miestnych, prečo mlyn pustne, keď rieka hučí a mohla by otáčať mlynské koleso. Dedinský kováč sa k nemu naklonil a zašepkal:
„Tam straší čert. Už roky tam nikto nevkročil. A vieš čo? Pán našej krajiny povedal, že kto tam dokáže znovu zomlieť múku, ten si mlyn môže nechať.“
Jurko sa v duchu pousmial. „Čerta sa ja nebojím,“ povedal si, a rozhodol sa, že v mlyne prenocuje.
Bola tmavá noc, mesiac sa len občas ukázal spoza mračien. Jurko si rozložil oheň v kúte mlyna a počúval, ako vonku šumí voda a staré drevo mlyna vŕzga. O polnoci sa ozvalo tiché zaškrípanie dverí a studený závan vetra sfúkol oheň.
Z tmy sa vynorila vysoká postava s rohatou hlavou, čiernym chvostom a očami ako dve žeravé uhlíky.
„Kto sa odvážil spať v mojom mlyne?“ zahučal čert hlasom, ktorý sa odrážal od stien.
Jurko vstal, prešiel k nemu a pokojne povedal:
„Ja som Jurko. Prišiel som mlieť múku. Ak ti vadím, môžem odísť… ale myslím, že by sme si mohli pomôcť.“
Čert sa zarazil. „Pomôcť? A prečo by som mal chcieť pomáhať tebe?“
Jurko sa usmial:
„No pozri, ty tu celé roky sedíš a len strašíš ľudí. Musí ti byť poriadne smutno. A ja… ja potrebujem domov a prácu. Čo keby sme mlyn rozbehli spolu? Ty máš silu, ja ruky a rozum. Môžeme zarábať obaja.“
Čert sa poškrabal za špicatým uchom a prvýkrát po dlhých rokoch sa zasmial.
„Vieš čo, ty si prvý, kto nemá zo mňa strach. Dobre, dohodnuté. Ale pod podmienkou – nebudeš sa báť, keď uvidíš, čo všetko dokážem.“
Jurko prikývol. „A ty zas sľúb, že mi neublížiš.“
Už na druhý deň sa pustili do práce. Čert, ktorý si hovoril Ferko, mávol chvostom a mlynské koleso sa samo roztočilo, akoby ho poháňala celá rieka. Jurko opravil diery v streche, natiahol nové mlynské vrecia a vyčistil kamenné mlynské kolesá.
Ferko bol silný – celé vrece obilia niesol, akoby to bola len hrsť múky. A Jurko mal nápady – vyvesil v dedine oznámenie, že mlyn znovu pracuje. Ľudia síce prišli zo začiatku opatrne, ale keď videli, že odtiaľ odchádzajú s voňavou, jemnou múkou a nikomu sa nič zlé nestalo, začali nosiť obilie vo veľkom.
A večer, keď bolo zomleté všetko, si Jurko a Ferko sadli k ohňu, jedli chlieb, pili mlieko a rozprávali si príbehy. Jurko zistil, že Ferko nie je žiadny zlý čert – len ho pred rokmi vyhnali z pekla a schoval sa do mlyna. A keďže sa nudil, začal strašiť ľudí.
Po niekoľkých mesiacoch bol mlyn najlepším široko-ďaleko. Jurko zarábal viac, než kedy sníval. Mal vlastný dom, kone a plné komory obilia. Keď sa vrátil do svojej rodnej dediny, richtár naňho hľadel s otvorenými ústami.
„Jurko,“ povedal opatrne, „vidím, že sa ti darí… Ak máš ešte záujem, moja Marienka je stále slobodná.“
Jurko sa usmial, ale pred tým než súhlasil, pozval Marienku aj richtára do mlyna. Keď uvideli, ako Ferko veselo hádže vrecia obilia a spieva čertovské pesničky, ostali bez slov. Marienka sa zasmiala: „Takého kamaráta som ešte nevidela.“
A tak sa konala veselá svadba. Jurko si vzal Marienku, Ferko sa stal ich najlepším priateľom a mlyn hučal deň i noc, až sa jeho koleso stalo symbolom hojnosti v celom kraji.
A čert v mlyne? Ten už nikdy nikoho nestrašil. Iba občas, pre zábavu, schoval vrecia s obilím, aby sa Jurko čudoval, kam zmizli.
Zaujímavé informácie pre deti
