Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami sa rozprestieral čarovný les plný života a mágie. Stromy v tomto lese boli vysoké ako veže a ich koruny sa dotýkali nebies. Vzduch bol prevoňaný omamnou vôňou kvetov a ozýval sa tu spev vtáčikov a šum lístia vo vetre.
V srdci tohto čarovného lesa, na malej lúke obklopenej vysokými jedľami, stála útulná chalúpka. V tej chalúpke býval mohutný obor Hromoslav. Bol to ten najdobrosrdečnejší obor, akého si len viete predstaviť. Napriek tomu, že bol vysoký ako dva duby a jeho hlas bol dunivý ako hrom, mal vo svojej mohutnej hrudi ukryté láskavé a nežné srdce.
Hromoslav mal medzi obyvateľmi lesa veľa priateľov. Veveričky, zajačikov a srnky sa rady hrávali na lúke pred jeho chalúpkou a Hromoslav ich vždy s radosťou pozoroval. No predsa len mu čosi chýbalo k úplnému šťastiu. Hromoslav túžil po tom, aby sa naučil tancovať. Videl, s akým pôvabom tancujú lesné víly a sníval o tom, že sa raz bude vedieť pohybovať s takou ľahkosťou a eleganciou ako ony.
Jedného krásneho slnečného dňa sa Hromoslav vybral za lesnými vílami, aby ich poprosil o pomoc. Kráčal hlbokým lesom, preskakoval padnuté kmene stromov a jeho kroky duneli, až sa zem chvela. Kráčal dlho, kým sa konečne dostal na čistinku uprostred hlbokého lesa, kde podľa povestí prebývali tie najlepšie tanečnice v celom lesnom kráľovstve.
Čistinka bola zahalená jemnou hmlou a všade navôkol rástli tie najkrajšie a najvoňavejšie kvety. Uprostred čistinky tancovali víly, tak ľahké a vzdušné, akoby sa zeme ani len nedotýkali. Ich pestrofarebné šaty sa trblietali v lúčoch slnka a dlhé vlasy im viali vo vetre. Keď víly zbadali prichádzajúceho obra, zľakli sa a skryli sa za stromy. Ešte nikdy nevideli niekoho tak obrovitého.
Hromoslav sa zastavil na kraji čistinky a zdvorilo sa poklonil. Jeho hlas znel prívetivo a láskavo, keď prehovoril: „Milé víly, prosím, nebojte sa. Som Hromoslav a prichádzam za vami s prosbou o pomoc. Celým svojím srdcom si prajem naučiť sa tancovať. Chcel by som vedieť potešiť svojich lesných priateľov ladnými tanečnými pohybmi. Prosím, buďte tak láskavé a naučte ma, ako sa môžem stať dobrým tanečníkom.“
Víly vyšli spoza stromov a zvedavo si obra obzerali. Ešte nikdy v živote nevideli nikoho, kto by chcel, aby ho naučili tancovať. S úsmevom prikývli a rozhodli sa Hromoslavovi splniť jeho želanie. Každá z víl sa ujala náročnej úlohy a začala Hromoslava učiť iný tanec.
Prvá víla, štíhla a plavovlasá Lúčnica, vzala Hromoslava za ruku a začala ho učiť valčík. Ona sama sa pohybovala s takou ľahkosťou a eleganciou, že sa zdalo akoby sa ani zeme nedotýkala. Hromoslav sa snažil napodobniť jej pohyby, ale jeho mohutná postava mu to neuľahčovala. Triaslo sa celé okolie, keď sa snažil otáčať do rytmu valčíka.
Druhá víla, ohnivá a temperamentná Flameja s vlasmi farby plameňa, učila Hromoslava tango. Jej pohyby boli rýchle a vášnivé a Hromoslav sa snažil udržať s ňou krok. Bolo to náročné, pretože jeho nohy boli ťažké a neohrabané a často sa mu zapletali.
Tretia víla, nežná a éterická Snežienka s vlasmi striebristej farby mesačného svitu, ukazovala Hromoslavovi, ako sa tancuje balet. Jej pohyby boli ladné a precízne, ako pohyb snehovej vločky vo vetre. Hromoslav sa pokúšal napodobniť jej pohyby, ale bolo to, akoby tancoval slon.
Hromoslav sa snažil zo všetkých síl, aby sa naučil tancovať, ale stále mu to nešlo. Jeho mohutné nohy si stále plietol a často nechtiac šliapal vílam na nohy. Víly boli čoraz viac sklamané a frustrované Hromoslavovou nešikovnosťou. Jedna po druhej to vzdávali, až nakoniec zostala pri Hromoslavovi len malá víla menom Rosienka.
Rosienka mala vlasy farby lesných jahôd a oči modré ako obloha. Bola najmenšia a najútlejšia zo všetkých víl, ale aj najláskavejšia a najtrpezlivejšia. Videla, aká veľká je Hromoslavova túžba naučiť sa tancovať a ako veľmi sa snaží. Rozhodla sa, že pri ňom zostane a bude ho učiť dovtedy, kým tanec neovládne.
Deň čo deň trávila Rosienka s Hromoslavom dlhé hodiny. Trpezlivo mu vysvetľovala každý pohyb, každý krok, každé gesto. Keď sa mu nedarilo, povzbudzovala ho a chválila za každý malý pokrok. A Hromoslav sa pod jej láskavým vedením zlepšoval. Pomaly sa jeho pohyby stávali ladnejšími a istejšími.
Až jedného dňa, keď zlaté lúče zapadajúceho slnka pomaľovali čistinku oranžovým svetlom a vo vzduchu sa vznášali jagavé svetlušky, sa stal zázrak. Hromoslav sa postavil do stredu čistinky, uklonil sa Rosienke a začal tancovať. Bol to ten najkrajší valčík, aký kedy víly videli. Hromoslavove ťažké nohy sa vznášali nad zemou ľahko ako perinka a jeho mohutná postava sa vlnila do rytmu hudby ako morské vlny. Rosienka stála na kraji čistinky, slzy šťastia sa jej ligotali v očiach a srdce sa jej plnilo hrdosťou a radosťou.
Keď Hromoslav dotancoval, všetky víly na čistinke prepukli v nadšený jasot a potlesk. Hromoslav sa šťastne usmial a objal malú Rosienku. Ďakoval jej zo srdca za jej nekonečnú trpezlivosť a láskyplné vedenie. Ako prejav svojej vďaky jej daroval vzácny žiarivý kameň, ktorý našiel hlboko v netopierej jaskyni. Kameň žiaril všetkými farbami a mal čarovnú moc ukázať svojmu majiteľovi jeho najkrajšie spomienky.
Od toho dňa sa Hromoslav často vracal na čistinku, aby si zatancoval s vílami. Jeho tanec bol čoraz krajší a dokonalejší a on sa stal najobľúbenejším tanečným partnerom všetkých lesných víl. A vždy, keď tancoval, myslel na malú Rosienku a jej láskavé srdce, vďaka ktorému sa mu splnil jeho sen.
A Rosienka? Tá si žila šťastne vo svojom malom domčeku na kraji čistinky. Každý večer vychádzala von, sadla si do trávy a pozerala na ligotavý kameň. A vždy, keď sa na ten kameň dívala, spomenula si na svojho veľkého priateľa Hromoslava a úsmev jej žiaril na tvári jasnejšie ako všetky hviezdy na nočnej oblohe.
