Vysoko nad ospalou krajinou sa na čiernej nočnej oblohe nežne jagal mesiac. Jeho striebristé lúče sa ticho šírili ponad hory aj roviny, cez husté lesy aj pokojnú dedinku. Každú noc sa mesiac vybral na svoju dlhú obchôdzku, aby nielen svietil na cestu, ale aj daroval krásne sny tým, ktorých poctil svojou návštevou.
Jednej noci sa mesiac pristavil pri malom domčeku na okraji dediny. Tam, vo svojej mäkkej postieľke, už sladko spalo drobné dievčatko s rozpustenými vláskami. Mesiac jemne nakukol do jej izbičky a nežne sa dotkol jej snov striebornou žiarou. Daroval jej sen o čarovnom lese plnom žiariacich hviezdnych kvetov, cez ktorý sa preháňala ako víla s krídlami zo svetla. Dievčatko sa v tom sne cítilo ľahké ako pierko. Behala po mäkkej tráve posiatej iskričkami a počula veselý spev vtáčikov, ktorí ju vítali. Z hlbín lesa vychádzal jemný vánok, ktorý niesol vôňu dobrodružstva. Dievčatko sa rozosmialo radosťou, až sa celé rozžiarilo. Mesiac ju ešte chvíľku pozoroval, potom sa usmial a nežne sa zdvihol na oblohu, aby šiel ďalej.
Ďalšiu noc sa mesiac zatúlal do starého domu v strede dediny. Za oknom v teplej kuchyni ticho sedela stará mama, ktorá zadriemala pri štrikovaní. Starkiné sivé vlasy sa leskli v mesačnom svetle. Jej tvár pokrývali hlboké vrásky, v ktorých sa skrývali dlhé príbehy jej života. Mesiac zažmurkal a vnoril sa do jej snov. Daroval jej sen o starých kamarátoch z detstva, o zlatých časoch, keď ešte behala bosá po lúkach s kvetmi vo vlasoch. Videla seba ako mladé dievča, sedela na hojdačke pri starej škole a počula zvony, ktoré nežne odbíjali poludnie. Tieto spomienky ju zohriali na duši a vyčarili na jej perách spokojný úsmev. Keď sa ráno zobudila, cítila sa taká ľahká a šťastná ako dávno nie. Mesiac zatiaľ pokračoval ďalej, aby rozniesol svoje sny.
Na tretiu noc mesiac doplával až k malej búdke na dvore. V nej oddychoval psík stočený do klbka, chvostík schovaný pod teplou srsťou. Mesiac nechcel rušiť jeho pokoj, no i tak mu v tichu nočnej oblohy poslal nový sen. V ňom psík bežal po zelenej lúke, tak slobodne a voľne, až mu ušká narážali do vetra. V behu prenasledoval farebné motýle a z diaľky mu niekto šťastne mával – bol to jeho milovaný pán, ktorý ho volal k sebe na maznanie. Psík v sne cítil radosť a spokojnosť, akoby celé dni strávil behom a hrou. Keď ráno otvoril oči, cítil sa plný sily a láskavého tepla. Mesiac sa zatiaľ ponáhľal ďalej.
Štvrtú noc sa mesiac zastavil na rozľahlom poli. Ticho sa kĺzal ponad seno a hľadal zvieratko, ktorému by mohol venovať sen. Na okraji stodoly zbadal kravičku, ktorá práve zadriemala na mäkkej slame. Zafúkal jemný nočný vánok a mesiac jej poslal sen o rozkvitnutej lúke plnej sladkej trávy. Kravička v ňom pokojne kráčala, z diaľky ju sprevádzali veselé deti, ktoré jej prinášali hrste čerstvých byliniek. Všetko voňalo po bylinkách a čerstvom mlieku. A kravička bola šťastná, že môže byť takto užitočná pre všetkých naokolo. Keď sa ráno prebudila, cítila vo vzduchu niečo zvláštne pekné a povzbudivé. Mesiac sa usmial, že urobil radosť ďalšiemu stvoreniu a vydal sa ďalej na svoju nočnú púť.
Piatu noc mesiac vkĺzol do hlbokého lesa, až kdesi pod mohutný smrek. Práve tam v mäkkom lístí polihoval medveď. Obrovské telo sa hýbalo v pravidelnom, pokojnom dychu. Mesiac opatrne načrel do jeho snov a daroval mu neopakovateľnú vidinu sladkých malín, ktoré dozrievajú v horúcom letnom slnku. Medveď videl, ako spokojne maškrtí ružovkasté bobuľky, cítil ich šťavnatú chuť a v pozadí počul šumenie potoka. Bol to sen plný pohody a medvedej radosti. Keď sa medveď prebudil, utrel si z labky akoby ozajstnú malinovú šťavu a usmial sa sám pre seba. Mesiac, spokojný s týmto dielom, sa prehupol na oblohu, aby skontroloval, či je všetko na svete v poriadku.
A tak mesiac lietal z noci na noc a rozdával sny. No rozhodol sa, že tentokrát pripraví niečo výnimočné. Keď už všetci – malé dievčatko, stará mama, psík, kravička aj medveď – v tú istú noc zaspali, spojil ich do jedného spoločného sna.
V tom sne všetci kráčali po kvetmi vyzdobenej cestičke, ktorá viedla k veľkej lúke osvetlenej nežným mesačným svitom. Dievčatko sa rozbehlo a vzalo starú mamu za ruku. Psík radostne krútil chvostom, kravička veselo zamúkala a medveď si labou priateľsky tľapol s dievčatkom. Na lúke rástli hviezdne kvety, z ktorých sa ozývali tóny tichej uspávanky, a z diaľky sa k nim pridával štebot vtáčikov. Každý z nich sa cítil vítaný a milovaný. Napriek tomu, že boli celkom iní a žili na rôznych miestach, v tomto sne sa cítili byť navždy spojení priateľstvom.
Prekrásny sen sa začal pomaličky rozplývať, keď svitalo. Všetci sa postupne prebúdzali, no v srdci si niesli pocit, že niekde tam, ďaleko v mesačnom svite, sú spolu ako jedna veľká rodina.
A tak, hoci sme každý iný a môžeme byť od seba ďaleko, máme sny, v ktorých sa môžeme navzájom stretnúť. Jediná strieborná nitka luny v noci stačí na to, aby nás spojila v spoločnom príbehu. A keď sa ráno prebudíme, v kútiku duše vieme, že nie sme až takí vzdialení, ako by sa mohlo zdať. Stačí zavrieť oči a nechať sa uniesť do sveta, kde nás všetkých môže spájať láska, priateľstvo a čarovná moc snov.
Zaujímavé informácie pre deti
