Kdesi v strede srdečnej a teplej Afriky žilo maličké dievčatko menom Zuna. Mala sotva osem rokov, ale už poznala, čo je to ťažká práca a skromný život. Každé ráno pomáhala mame obrábať drobné políčko, kde spolu sadili zeleninu. S rovnakou láskou sa starala o svoje malé kozliatko, ktorému dala krásne meno Momo. Akonáhle vykuklo zlatisté slnko, Zuna bežala k bielemu kozliatku, aby ho pohladkala a dala mu napiť mliečka z fľaše. Potom spoločne pozorovali, ako do Afriky prichádza nový deň.
Jedného popoludnia prišla do dediny poštárka a niesla so sebou pohľadnicu, ktorú ukazovala všetkým okolo. Na pohľadnici bol zvláštny a neznámy svet. Biele kopce pokryté snehom, ktorý sa trblietal ako diamanty. Zuna sa so zatajeným dychom pozerala na obrázok. Nikdy nevidela sneh. V jej krajine bolo horúco a sucho, za celý život tam nepadla ani vločka. Odvtedy jej v hlave klíčila veľká túžba: „Chcem raz vidieť sneh na vlastné oči!“
Každý deň potom Zuna snívala o bielych kopcoch. Predstavovala si, aké by to bolo zaboriť bosé chodidlá do mäkkej a chladnej pokrývky. Až raz prišla do dediny rodina cestovateľov z Európy, ktorá nahrávala dokument o africkej prírode. Zuna si vypočula, že v ich krajine je mnoho hôr s večným snehom. Dievčatku sa rozbúchalo srdce, pretože nádej vidieť naživo zasnežené vrcholy ju magicky priťahovala.
Zuna sa rozhodla, že sa o to musí aspoň pokúsiť. Vydať sa na veľkú cestu, nech je akákoľvek dlhá a ťažká. Poslednýkrát pohladila svoje malé kozliatko Momo a oznámila mame, že si chce splniť veľký sen. Mama ju spočiatku presviedčala, aby ostala doma, veď je ešte veľmi malá. No Zuna bola neoblomná. Videla, ako si mama z oka utierala slzu, ale napokon pochopila, že jej dieťa ide za dobrým snom: „Choď, dcérka moja, ale buď opatrná.“
Po dobrodružnej ceste s beduínskym kmeňom sa Zuna do dostala k brehu mora. Tu Zuna stretla rybára, ktorý sa práve chystal vyplávať s loďou. Nesmelo stála na móle, zvierala v rukách malý batôžtek s jedlom a pozrela na rybára: „Prosím vás, odveziete ma do Európy? Chcem vidieť sneh.“ Rybár sa usmial a nežne povedal: „Nikdy som sneh nevidel ani ja. Ale ak ti to pomôže v naplnení tvojho sna, odveziem ťa tak blízko, ako len viem.“ A tak sa Zuna nalodila na malú rybársku loď. Nevedela, čo ju čaká, a napriek obavám cítila v srdci veľké dobrodružstvo a nádej.
Po mnoho, mnoho dní plávali po rozbúrenom mori. Loď kolísali vysoké vlny, ktoré Zunu sem tam obliali. Vietor svišťal okolo malých plachiet akoby nad nimi preletelo veľké lietadlo. Zuna z toho bola na začiatku vystrašená, ale rybár jej vždy vložil do rúk teplú deku a rozprával jej príbehy z rybačiek, ktoré zažil. Spoločne sledovali západy slnka, ktoré sa strácali v morských diaľavách. A hoci bola cesta strastiplná, Zuna bola odhodlaná vydržať všetko pre jediný cieľ – zažiť sneh na vlastnej koži.
Keď konečne zakotvili na pobreží Európy, Zuna sa rozlúčila s rybárom v prístave a poďakovala mu za jeho obrovskú pomoc. Potom sa ponáhľala nájsť akékoľvek hory s bielou pokrývkou. Cesta viedla cez mestá i dediny. A hoci nepoznala jazyk miestnych ľudí, srdcom pochopila ich láskavosť. Dobrí ľudia, ktorých stretla, jej vždy darovali nejaké jedlo či ju previezli kúsok autom. Podchvíľou sa pristihla, že v duchu ďakuje mame, ktorá jej dovolila vydať sa na túto dlhú púť.
Dokázala to! Dievčatko z Afriky stála pred majestátnym pohorím, ktorého vrcholky sa trblietali na slnku ako obrovské drahokamy. Bolo chladno a Zuna cítila, ako jej na lícach tancujú ľadové vločky. Sneh sa víril všade okolo a dokonca zakryl jej topánky. „Taký je teda sneh,“ zašepkala so širokým úsmevom, „studený a mäkký.“ Rozbehla sa, až sa jej čierne kučeravé vlasy rozviali, a zapadla nohami do bielej pokrývky. Konečne uvidela na vlastné oči tú čarovnú vec, o ktorej doteraz len snívala.
S iskrami v očiach sa Zuna naučila jednu dôležitú vec: ak človek verí svojim snom a neprestáva sa snažiť, môže dokázať aj to, čo sa na začiatku zdá nemožné. A tak sa stalo, že malé dievčatko z Afriky dobehlo až na zasnežené vrcholy Európy, aby si splnilo svoj sen o snehu.
