Bola zima, taká, aká má byť. Stromy stály obalené hrubou vrstvou snehu, ich konáre sa ticho skláňali pod bielou prikrývkou. Cestičky v lese boli len málo prešliapané, a tak sa Alenka, dievčina z blízkeho mestečka, musela brodiť snehom až po členky. Vzduch bol chladný a svieži, no zároveň akoby voňal niečím tajomným. Vianoce boli za rohom, ale namiesto ruchu mesta si vybrala pokoj lesa.
Ako kráčala, jej kroky zrazu prerušil zvláštny zvuk. Šepot. Jemný, takmer nepočuteľný. Zastavila sa a rozhliadla okolo seba. „Kto tam? spýtala sa, no odpoveďou jej bolo len ticho.
Znovu sa pohla, no šepot opäť započula. Tentokrát akoby vychádzal spoza mohutného starého dubu. Strom mal široký kmeň, ktorého kôra bola rozpraskaná ako staré mapy. Dievčina pristúpila bližšie. „Je tam niekto?“ opýtala sa a dotkla sa drsnej kôry.
Na jej prekvapenie sa šepot ozval priamo pred ňou. „Áno, dievča. Som to ja, starý dub. Už mnoho rokov tu stojím a počúvam. Ale rád by som sa dnes s niekým rozprával. Budeš to ty?“
Dievčina bola prekvapená, no necítila strach. „Ty… rozprávaš?“ zašepkala.
„Iba keď je to potrebné,“ odpovedal dub pomaly. „Cítim, že si dobrá duša, ktorá by ma vypočula. Chcel by som sa o niečom porozprávať. Napríklad o Vianociach. Vieš, pamätám si úplne prvé.
Oči dievčiny zažiarili. „Prvé Vianoce? Ako môžeš byť taký starý?“
Dub sa zasmial jemným šumom vetvičiek. „Starší, než si dokážeš predstaviť. Ale ak chceš, môžem ti porozprávať príbeh, ktorý som videl a počul v dávnych časoch.“
Dievčina si sadla do snehu, objala si kolená a s iskričkami v očiach povedala: „Rozprávaj, prosím!“
„Bolo to veľmi dávno,“ začal dub. „Ľudia ešte nepoznali elektrinu, a keď sa zotmelo, svietili si len hviezdami a lampášmi. Bola jedna noc, kedy sa celým svetom niesol nezvyčajný pokoj. Bol som ešte mladý a veľmi vysoký. V diaľke som videl malé mesto, volalo sa Betlehem. Bolo tiché. Až na malé stajne, odkiaľ som počul detský plač. Áno, práve tam sa stalo niečo zázračné.“
Dievčina sa zamyslela. „Dieťa v stajni? Prečo nie v dome?“
„Nemali miesto,“ povedal dub smutne. „Všade bolo plno, a tak sa mladá žena Mária a jej manžel Jozef uchýlili do stajne. Tam, na slame, sa narodil chlapček, ktorý priniesol svetu nádej. Nazvali ho Ježiš.“
„A čo bolo ďalej?“ spýtala sa dievčina, zvedavá na pokračovanie.
„Na nebi zažiarila hviezda, taká jasná, že aj najtmavšiu noc premenila na deň. K tej stajni priviedla pastierov a mudrcov z ďalekých krajín. Priniesli mu dary – zlato, kadidlo a myrhu. Ale to neboli tie najväčšie dary. Najväčším darom bolo, že všetci cítili lásku a pokoj, aké dovtedy nepoznali.“
Dievčina prikývla. „To znie nádherne. Ale prečo si myslíš, že na to ľudia zabúdajú?“
Dub si povzdychol. „Pretože sa často sústredia na darčeky, jedlo a zhon. Zabúdajú, že Vianoce sú o radosti z jednoduchých vecí, o láske, rodine, pokoji. To je to, čo chcem, aby si šírila ďalej. Tento príbeh, toto posolstvo.“
Dievčina počúvala dub ešte dlho, kládla mu otázky o tom, ako sa ľudia tešili, ako spievali a oslavovali. Dub jej trpezlivo odpovedal na všetky otázky, až kým sa obloha nezačala sfarbovať do oranžova. Slnko sa začalo schovávať za končeky hôr. Prichádzala noc.
Keď sa Alenka vrátila domov, nemohla prestať myslieť na príbeh, ktorý počula. Rozhodla sa, že ho rozpovie všetkým deťom, kamarátom a rodine. Na Štedrý večer sedela pri krbe so svojimi súrodencami a povedala: „Viete, čo je na Vianociach to najdôležitejšie? Nie sú to darčeky, ale to, že sme spolu, že sa máme radi.“
Všade, kam prišla, rozprávala o chlapčekovi v stajni, o hviezde a o tom, ako je dôležité nezabúdať na pokoj a lásku. A niekde hlboko v lese, starý dub so svojimi zasneženými vetvami cítil, že jeho posolstvo o prvých Vianociach bude žiť ďalej.
