Za siedmymi kopcami a siedmimi riekami stál nádherný zámok s vysokými hradbami a nedobytnou bránou, cez ktorú smeli prejsť len tí najvznešenejší návštevníci. Za touto bránou žila malá princezná Amélia. Mala dlhé zlaté vlasy, rada nosila ligotavé šaty a na hlavách jej bábik sa ligotali malé korunky. Každé ráno sa prechádzala v rozkvitnutej kráľovskej záhrade, kde počúvala spev vtáčikov a obdivovala farebné motýle. Všetko v jej živote pôsobilo dokonale. Až na jednu vec. Amélia sa cítila často osamelá.
Jedného dňa, keď Amélia opäť kráčala v záhrade, začula spoza zelených kríkov smiech. Zdvihla zrak a na starej čerešni pri hradbách zbadala chudobné dievča. Bola to Klára z neďalekej dediny a do zámockej záhrady sa dostala, aby nazbierala trochu ovocia pre svojich mladších súrodencov. Keď Klára opatrne zliezala z čerešne, malú princeznú premohla zvedavosť. Pribehla bližšie k čerešni a zavolala na ňu. Klára sa milo usmiala a princeznú ponúkla čerešňami. Amélia, ktorá poznala len život v paláci, nesmelo natiahla k dievčine ruku.
„Povedz mi niečo o sebe a o tom, kde žiješ,“ spýtala sa zvedavo Amélia.
Hana jej hneď rozpovedala o živote v dedine – o veľkom pestrofarebnom trhu, kde v stánkoch voňal syr a čerstvo napečený chlieb, aj o jednoduchých radostiach života medzi skromnými chalupami. Amélii sa zapáčilo jej priateľské srdce a bola ňou očarená.
Od toho dňa sa dievčatá stretávali takmer každý deň. Spolu sa smiali, hrali hry a rozprávali si príbehy. Klára naučila princeznú Améliu tancovať tak, ako to zvykli robiť v dedine počas osláv úrody. Amélia zas Kláre ukázala rozprávkové zákutia v zámockom parku, o ktorých ani služobníctvo nevedelo. Dni plné priateľstva a nových dobrodružstiev ale netrvali večne. Keď sa kráľ dozvedel, že jeho dcéra sa priatelí s niekým, kto nie je urodzeného pôvodu, nahneval sa. Veril, že princezná by mala tráviť čas len s tými, čo sú jej hodní. A podľa kráľa dievča z dediny jej hodné určite nie je.
Napriek kráľovmu zákazu sa Amélia a Klára naďalej tajne stretávali. Jedného rána sa však stalo niečo, čo nikto nečakal: princezná šantila na kamennej obrube starej studne uprostred zámockého dvora. Pri neopatrnom kroku sa jej šmykla noha a s výkrikom spadla do hlbokej studne. Kráľ, ktorý sa práve vracal z veľkej sály, začul z dvora vystrašené volanie služobníctva a zúfalý krik svojej dcéry. Všetci okolo len pobehovali a nikto nevedel, čo robiť. Boli vystrašení, báli sa skočiť do takej hĺbky. Keď vtom sa zrazu na dvore zjavil niekto, kto neváhal ani chvíľu – Klára.
Chudobné dievča s odhodlaním prebehlo cez bránu, prikročilo k studni a bez rozmýšľania sa vrhlo dovnútra, aby zachránila princeznú. Vo vode bolo temno. Studená hladina bola vysoko, a tak Klára upokojovala prestrašenú Améliu. Sržala ju, aby sa neutopila, a silno volala o pomoc. Zatiaľ niekoľkí silní sluhovia spolu zhodili dlhé lano, po ktorom dievčatá spoločne vytiahli. „Drž sa!“ volali na Kláru, ktorá pevne objímala Améliu. Keď sa konečne obidve dostali von, pobehli k nim všetci, vrátane kráľa. Princezná mala tvár zmáčanú nielen vodou, ale aj slzami strachu. Pevne sa pritúlila ku Kláre, ktorá jej zachránila život.
Kráľ, ktorý celý čas pozoroval Klárinu statočnosť, zostal ohromený. Uvedomil si, že je jedno, v akej chalúpke človek vyrastá, či aké šaty nosí. Dôležité je, aké má srdce. Celý čas sa obával, že Klára nemá dosť dobré spôsoby pre princeznú. No teraz videl, aká je milá, obetavá a láskavá. Napokon priskočil k nim a položil dlane na ramená oboch dievčat. „Odpusť mi, milá dcéra, že som ti bránil v tomto nádhernom priateľstve,“ povedal so slzami v očiach a obrátil sa na chudobné dievča. „A tebe, statočná Klára, ďakujem za záchranu môjho najväčšieho pokladu. Dovoľ mi privítať ťa v našom zámku ako skutočnú priateľku našej rodiny.“
Princezná sa vďačne usmiala a pevne Kláru objala. Od toho dňa bolo chudobné dievča z dediny na zámku vítané každý deň. Chodievala na návštevy, pomáhala princeznej pri starostlivosti o kvety a spoločne sa stretávali aj v dedine medzi jej veselými známymi. Kráľ sa neskôr dokonca postaral o Klárinu rodinu, aby už viac netrpeli núdzou. A tak sa stalo, že v celom kráľovstve začali ľudia rozprávať o tom, že najcennejším bohatstvom nie je zlato a tituly, ale čisté a odvážne srdce, ktoré neváha v pravej chvíli pomôcť iným.
Zaujímavé informácie pre deti
