Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Za siedmimi kopcami a tromi striebornými riekami stálo kráľovstvo, v ktorom kvitli ruže aj v jeseni a v ktorom ľudia radi spievali pri práci. Vládol mu múdry kráľ Albert, no čoraz častejšie si povzdychol, keď sa díval na svoju jedinú dcéru, princeznú Líviu.
Lívia bola nielen krásna, ale aj tichá, múdra a láskavá. Vedela počúvať starých ľudí, pomáhala deťom v dedinách a častejšie než na plesy chodila do záhrad, knižnice a do nemocnice pri zámku. Keď ju niekto chválil za krásne oči, len sa usmiala. Sama totiž verila, že najkrajšie na človeku nie je to, čo vidno navonok, ale to, čo nosí v srdci.
Jedného dňa ju kráľ zavolal do slnečnej siene.
„Dcéra moja,“ povedal láskavo, „nastal čas, aby si sa vydala. Z okolitých krajín už prichádzajú pytači a ja by som bol rád, keby si si vybrala dobrého manžela.“
Princezná sklonila hlavu, no nebola smutná ani nahnevaná. „Otče, vydám sa rada, ale nie za hocikoho. Nechcem si vybrať podľa plášťa, koruny ani krásnej tváre. Chcem spoznať srdce toho, kto ma žiada o ruku.“
Kráľ sa zamyslel. „A ako chceš spoznať srdce človeka? To býva často ukryté hlbšie než poklad v hore.“
Princezná sa jemne usmiala. „V mojej komnate visí čarovné zrkadlo po starej mame. Neukazuje tvár toho, kto pred ním stojí. Ukazuje sny, ktoré nosí vo svojom srdci. A sny často prezradia pravdu lepšie než slová.“
Kráľ súhlasil, a tak sa rozchýrilo po krajinách, že princezná Lívia hľadá ženícha.
Ako prvý prišiel princ Oskar zo Zlatých údolí. Už zďaleka bolo počuť cinkanie jeho sprievodu, lebo jeho kone mali zlaté postroje, sluhovia niesli truhlice a na plášti sa mu trblietalo toľko drahokamov, až sa dvoranom z toho ligotali oči.
Pred princeznou sa uklonil hlboko a dal jej dar: náhrdelník zo zafírov modrých ako nočné nebo. „Princezná Lívia,“ povedal hladkým hlasom, „ak sa staneš mojou ženou, zasypem ťa zlatom, hodvábom a perlami. Budeš mať všetko, čo si len zaželáš.“
Princezná poďakovala, no bez veľkých slov ho zaviedla do svojej komnaty. Tam na stene viselo vysoké zrkadlo v striebornom ráme, jemne zdobené vetvičkami ruží a hviezd.
„Postav sa pred zrkadlo princ,“ povedala.
Princ Oskar sa narovnal, uhladil si rukáv a pozrel do zrkadla. No v zrkadle nevidel svoju tvár.
V zrkadle sa ukázalo temné nádvorie plné truhlíc so zlatom. Oskar v ňom kráčal po minciach a smial sa, zatiaľ čo chudobní ľudia stáli za zamknutou bránou a prosili o pomoc. No on ich nepočúval. Potom sa obraz zmenil. Bolo vidno, ako rozkazuje vyrúbať ovocné sady, aby na ich mieste postavil ďalšie pokladnice. A napokon zrkadlo ukázalo jeho najtajnejší sen. Sedel na dvoch trónoch naraz, na svojom aj na cudzom, a v očiach mu horela túžba vlastniť stále viac, aj keby pre to iní plakali.
V komnate zavládlo ticho. Princezná smutne sklopila oči. „Tvoje dary sú vzácne, princ Oskar, ale tvoje sny sú chladné. Nevidím v nich lásku k ľuďom, iba lásku k bohatstvu.“
Princ zbledol, prudko sa otočil a bez slova odišiel.
Ako druhý prišiel princ Severín z Kamenných hradov. Priniesol princeznej zlatú korunu posiatu rubínmi a meč, ktorého rukoväť bola vykladaná striebrom.
„Princezná,“ povedal silným hlasom, „ak si ma vezmeš, dám ti moc nad krajinami, služobníctvo zo sto zámkov a každé tvoje slovo bude rozkazom. Nikto sa ti neodváži protirečiť.“
Aj jeho Lívia zaviedla do komnaty so zrkadlom.
Keď sa Severín postavil pred čarovné sklo, zrkadlo sa najprv zablyslo načerveno, akoby v ňom horel oheň. Potom ukázalo široké bojisko. Princ stál na kopci v železnej zbroji a pod ním pochodovali vojská. V jeho sne nebolo počuť spev ani smiech detí, iba dunenie bubnov a rinčanie zbraní. Obraz sa zmenil: vidno bolo dediny, ktoré sa chveli pred jeho vojakmi, a vysoké veže, na ktoré dával vyvesovať svoje zástavy. A napokon zrkadlo odkrylo to najhlbšie. Severín sedel v sále celkom sám, obklopený korunou, mečom a mocou, no v srdci mal ľad. Chcel, aby sa ho všetci báli, lebo si myslel, že strach je to isté čo úcta.
Princezná ticho povedala: „Ty nesnívaš o tom, ako chrániť kráľovstvo, ale o tom, ako vládnuť nad druhými. Tam, kde má byť spravodlivosť, nosíš pýchu.“
Severín stisol pery, schmatol svoj meč a s hlasným krokom odišiel zo zámku.
Kráľ Albert začínal byť nepokojný. „Dcéra moja, čo ak nepríde nik, koho zrkadlo prijme?“
Princezná sa však len pozrela z okna na záhradu. „Potom radšej zostanem sama, než by som si vzala muža s prázdnym alebo zlým srdcom.“
Na tretí deň prišiel princ Matej z malej krajiny za riekou. Neprišiel s hlučným sprievodom ani s vozmi zlata. Mal jednoduchý tmavomodrý plášť, na opasku obyčajný meč a v rukách niesol len malú drevenú škatuľku.
Keď sa uklonil princeznej, jeho pohľad bol pokojný a úprimný. „Nemám pre teba drahokamy,“ povedal, „iba toto.“
V škatuľke bolo semienko jablka v mäkkej hline.
Dvorania sa potichu začudovali, no princ pokračoval: „V našej krajine sa hovorí, že najvzácnejší dar je ten, z ktorého môže vyrásť život. Ak by si chcela, zasadili by sme ho spolu a raz by pod jeho tieňom odpočívali deti, pocestní aj starci.“
Princezná naňho pozrela dlhšie než na predošlých pytačov. Potom ho bez slova zaviedla pred čarovné zrkadlo.
Keď sa princ Matej postavil pred jeho hladkú plochu, zrkadlo sa rozjasnilo mäkkým zlatým svetlom. Ukázalo zelené polia po daždi, na ktorých ľudia pracovali s pokojom, lebo vedeli, že ich pán je spravodlivý. Potom bolo vidno, ako sa princ skláňa k zranenému žrebcovi, pomáha starcovi vstať z cesty a počúva sedliakov skôr, než prehovorí sám. A nakoniec zrkadlo ukázalo sen najkrajší: veľký strom plný jabĺk, pod ktorým sedeli deti, chudobní aj bohatí spolu, bez strachu a bez hladu. Pri strome stál Matej a jeho ruky neboli plné zlata ani zbraní, ale práce, pomoci a pokoja.
Princeznej sa v očiach zaleskli slzy.
„Otče,“ zašepkala, „pozri. Toto je sen človeka, ktorý nechce vlastniť svet, ale robiť ho lepším.“
Kráľ Albert sa usmial a prvýkrát po mnohých dňoch mu odľahlo pri srdci. A tak sa princezná Lívia rozhodla. Nevydala sa za najbohatšieho ani najmocnejšieho princa, ale za toho, ktorého srdce bolo čisté ako studnička v lese.
Svadba bola nádherná, no ešte krajšie bolo to, čo prišlo po nej. V záhrade zasadili spolu malé semienko jablka a o roky z neho vyrástol silný strom. Jeho tieň padal na zámocký dvor, kde oddychovali unavení starci, hrali sa deti, a kde každý vedel, že v tom kráľovstve vládne nielen koruna, ale aj dobré srdce.
A čarovné zrkadlo odvtedy pripomínalo každému, kto sa doň pozrel, že tvár môže očariť na chvíľu, ale sny ukryté v srdci prezradia, kým človek naozaj je.
