Pri ligotavom jazere, kde sa rána začínali spevom vtákov a večery voňali po vode, leknách a letnom vzduchu, žila malá vážka Dorotka. Mala priesvitné krídla jemné ako sklo, zelenomodré telíčko, ktoré sa na slnku trblietalo ako drahokam a oči plné dobrosrdečnej zvedavosti.
Dorotka nebola obyčajná vážka. Bola to poštárka jazera. Každé ráno si na chrbát pripla drobnú kapsičku z listov vodných rastlín a rozlietala sa ponad hladinu, cez tiché zátoky, okolo tŕstia i nad machové brehy. Nenosila balíky ani veľké noviny. Nenosila ani účty či dôležité pečate. Dorotka nosila to najvzácnejšie: letné pozdravy, odkazy a milé slová.
Od žabky Žofky niesla korytnačke Matilde odkaz:
„Milá Matilda, dnes je pri severnom brehu najteplejší kameň na opaľovanie. Príď si so mnou posedieť. Tvoja Žofka.“
Od vydry Viky niesla mločkovi Milošovi správu:
„Drahý Miloš, pod starou vŕbou som našla krásne lesklé kamienky. Jeden je presne takej farby ako tvoje oči.“
Od rybky Riny zas odnášala pozdrav kačke Adele:
„Na dne jazera sa dnes ligocú bublinky ako perly. Ak chceš, ukážem ti ich.“
Všetci pri jazere mali Dorotku radi. Vedela lietať rýchlo, ale nikdy nebola netrpezlivá. Vedela si vypočuť každého. Aj toho najmenšieho slimáčika, aj starého ježa z lesa. A keď niekto nevedel pekne sformulovať, čo chce odkázať, Dorotka mu pomohla nájsť tie správne slová.
„Pošta nie sú len listy,“ hovorievala. „Pošta sú mosty medzi srdiečkami.“
Jedného horúceho popoludnia dostala veľmi dôležitý list. Napísal ho rak Roland pre labuť Elvíru, ktorá bývala v tichej zátoke pri bielych leknách. Roland nebol zhovorčivý rak, ale keď už niečo napísal, bolo to dôležité. Dorotka si list opatrne vložila do kapsičky a vyletela ponad jazero.
Lenže práve vtedy sa zdvihol nečakaný vietor. Najprv sa len jemne pohrával s trstinou, no o chvíľu začal poriadne šantiť. Zakrútil sa ponad hladinu, rozhojdal lekná a Dorotku prudko nadvihol. Vážka sa snažila letieť rovno, no náraz vetra ju odhodil ku krovinám pri brehu. Keď sa jej konečne podarilo pristáť na steble trávy, celá zadýchaná siahla na kapsičku.
Bola prázdna. List od raka Rolanda zmizol.
Dorotke sa zovrelo srdce. Hľadala pod brezovými listami, v tráve, pri vode, medzi kamienkami. Lietala sem a tam, až ju z toho začali bolieť krídla. No list od raka nikde nebol.
„Ach nie…“ zašepkala smutne. „Stratila som ho. Takú dôležitú správu…“
Prvý raz vo svojom živote sa necítila ako šikovná poštárka. Cítila sa malá, nešikovná a veľmi nešťastná. Sadla si na ohnuté steblo pri brehu a sklonila hlavu.
„Možno by som už nemala roznášať poštu,“ vzdychla. „Keď strácam listy, sklamem všetkých.“
Jej smútok si všimla žabka Žofka, ktorá práve sedela na liste lekna.
„Dorotka, čo sa stalo? Prečo nesvietiš radosťou ako inokedy?“
Keď Dorotka ticho porozprávala, čo sa stalo, žabka bez váhania skočila do vody a zavolala na ostatných.
A vtedy sa stalo niečo krásne. Pri brehu sa postupne zišli obyvatelia jazera aj okolia. Prišla korytnačka Matilda, vydra Vika, mločko Miloš, kačka Adela, rybka Rina, slimák Cyril, rak Roland, ba dokonca aj stará volavka z opačného brehu a ježko z lesnej cestičky.
„Dorotka,“ povedala Matilda pomaly a nežne, „ty si nám doručila toľko milých slov, že teraz je rad na nás.“
„Jeden stratený list neznamená, že si zlá poštárka,“ dodala vydra Vika.
„Práve naopak,“ ozval sa mločko Miloš. „To znamená len to, že aj tie najusilovnejšie krídla sa občas unavia.“
A tak sa všetci pustili do hľadania. Rybky preplávali plytkú vodu pri brehu a sledovali, či list nespadol do jazera. Kačka Adela rozhrnula zobákom lekná. Žabka Žofka preskákala celý breh. Ježko opatrne prehrabal lístie pod kríkmi. Slimák Cyril, hoci veľmi pomaly, preskúmal každý kamienok, popod ktorý by mohol vietor list zafúkať.
Napokon sa ozvala tichá, ale jasná volavka:
„Tu je!“
List sa zachytil medzi steblami trstiny len kúsok od vody, kde sa jemne trepotal vo vánku. Žofka k nemu svižne priskočila, opatrne ho vybrala a podala ho Dorotke.
Dorotke zažiarili oči. „Našli ste ho! Naozaj ste ho našli!“
Rak Roland sa pousmial svojím vážnym, ale láskavým spôsobom. „A teraz ho, prosím, doruč labuti Elvíre. Je to pozvanie na večerný koncert cvrčkov pri západe slnka.“
Všetci sa rozosmiali a Dorotka, ešte so slzičkou šťastia v očiach, vzlietla. Tentoraz letela pomaly a opatrne, no s novou silou v srdci. Keď list doručila labuti Elvíre, tá sa dojato usmiala a poďakovala jej tak srdečne, až sa Dorotke opäť vrátila radosť.
Od toho dňa vedela ešte istejšie než predtým, že jej práca má veľký zmysel. Nie preto, že nikdy nič nestratí. Ale preto, že tam, kde lietajú dobré slová, priateľstvo a pomoc, sa vždy nájde niekto, kto podá krídlam silu, keď zoslabnú.
A tak poštárka Vážka Dorotka lietala nad jazerom aj ďalej. Ľahká, usilovná a šťastná, pretože vedela, že pri jazere nenosí len listy, ale aj dobrotu z jedného srdca do druhého.
Zaujímavé informácie pre deti
