Na ďalekom Severnom póle, kde sa krajina ligotá tisíckami snežných kryštálikov a v noci ju rozžiari polárna žiara ako obrovská dúha na oblohe, stojí dielňa, ktorú pozná celý svet: Santova dielňa na výrobu vianočných darčekov. Vôňa čerstvo upečených perníkov sa mieša s vŕzganím starých drevených podláh, všade visia farebné svetielka a po dielni pobehujú desiatky usilovných škriatkov, ktorých uši sa kolíšu do rytmu vianočných kolied.
V samom srdci tejto dielne stál najdôležitejší stroj – Stroj na balenie darčekov. Tento stroj bol zázračný vynález, ktorý zvládol zabaliť darček do krabice, obaliť ju do farebného šušťavého papiera a zaviazať mašľu aj na tie najväčšie darčeky. Škriatkovia ho milovali, lebo s jeho pomocou stíhali pobaliť tisíce darčekov denne. Ale jedného rána, presne dva dni pred Santovým odletom na rozvoz darčekov, sa stalo niečo neuveriteľné.
Ako vždy, škriatkovia nabehli do dielne, oblečení vo veselých zelených kabátikoch a s červenými čiapkami na hlavách. Tu, pri stroji na balenie, už stál škriatok Vrtielko – šikovný vynálezca s okuliarmi väčšími než jeho hlava a nástrojmi po vreckách. A Hundroš, večne hundrajúci škriatok, ktorému vadilo, že v zime je veľká zima, že horúca čokoláda je príliš horúca a voda je priveľmi mokrá.
Škriatkovia sa práve pripravovali na ďalší náročný deň, keď zrazu stroj vydal podivný zvuk:
Pfff, škríp, cvak… Potom sa rozsvietili všetky červené kontrolky a z útrob stroja vyletel obrovský obláčik farebného papiera, ktorý pristál Hundrošovi priamo na hlave. Vyzeral zrazu ako obrovský balíček s ušami.
Hundroš vyletel do vzduchu, zachytil si čiapku a zvolal:
„Toto je koniec! Katastrofa! Vianoce môžeme zrušiť! Tento stroj už nezabalí žiadny darček! Santa bude musieť doručovať prázdne škatuľky alebo ešte horšie – staré ponožky!“
Všetci škriatkovia začali nervózne pobehovať sem a tam. Jeden zakopol o vrecko plné mašlí, druhý sa prepadol do krabice s rolkami papiera, ďalšiemu pristala krabica rovno na hlave. V Santovej dielni panovala atmosféra plná kriku:
„Pomoc!“
„Už nikdy nedáme dokopy ani mašľu!“
„Kto vie zauzliť uzol, kto vie zauzliť uzol?!“
Len Vrtielko sa nevzdal. Vytiahol zo svojho opasku obrovský skrutkovač, pozrel na stroj a vyhlásil:
„Pokoj, všetci! Ja ten stroj opravím. Len mi dajte trochu času, olej a… možno aj kúsok čokolády na nervy!“
Hundroš zháňal olej, ale cestou hundral:
„Vrtielko opravoval stroj naposledy v roku, keď som ešte nosil plienky! Aj vtedy všetko vybuchlo!“
Vrtielko sa pustil do opravovania. Otočil tu páku, tam skrutku, fúkol na prevody a znovu sa „cvak, škríp, pfff“, no stroj sa ani nepohol.
Medzitým Hundroš behal po dielni a dookola vykrikoval:
„Santa bude smutný, deti budú smutné, ja budem najsmutnejší škriatok na Severnom póle! Už cítim zimu v mojom škriatkovom srdiečku…“
Vtedy sa otvorili veľké dvere dielne a vošiel Santa Claus. Celý od snehu, s bradou zafarbenou cukrovo bielym práškom a úsmevom širším než jeho sane. Santa pohladil Hundroša po hlave a pokojne povedal:
„Počúvajte, moji škriatkovia. Vianoce sú o radosti, o tom, že sme spolu. Pamätáte, ako sme balili darčeky, keď bol stroj len hromada skrutiek? To bola zábava! Skúsme to dnes opäť. Zabalíme darčeky ručne, po starom – a pri tom si môžeme spievať naše obľúbené vianočné koledy.“
Škriatkovia zastali, pozreli na seba a začali sa usmievať – až na Hundroša, ktorý si odfúkol:
„Hahaha! Ručne? To budeme baliť darčeky aj do Veľkej noci! Kto mi pomôže zauzliť uzol? Posledný raz som zauzľoval uzol, keď ešte Santa nemal bradu!“
Vrtielko už stál s prvým darčekom v ruke. Rozložil papier, ktorý pár krát jemne zahol. K mašli sa dostal premetom vzad a všetci sa na tom chichotali. Hundroš ako vždy, frfľal:
„Ten papier šuští na nesprávnom mieste! Mašľa je moc červená! Táto páska lepí – až príliš lepí!“
Ale čím viac škriatkov balilo spoločne, tým väčšia bola zábava. Niektorí si vymýšľali vlastné techniky a tvary. A tak sa na Santových saniach objavili darčeky zabalené do papierového snehuliaka či motýľa. Hundroš si omylom zabalil vlastné topánky, takže pobehoval po dielni bosý a stále hundral:
„No toto! Ak toto dostane dieťa pod stromček, bude nemilo prekvapené! Ešte aj ponožky, čo som nosil celý mesiac ostali v tých topánkach.“
Medzi balením si škriatkovia začali spievať. Najprv potichu, potom hlasnejšie – až celá dielňa znela koledami, smiechom a radostným šušťaním baliaceho papiera. Santa tancoval so škriatkami polku, Hundroš sa ešte chvíľu mračil, ale potom sa chytil rytmu a poskakoval s mašľou na nose a rolničkou na nohe.
Keď darčeky konečne zabalili, dielňa bola plná smiechu, spevu a farebných balíkov. Hundroš uznal:
„No dobre. Toto bolo ešte zábavnejšie, ako keď sme raz do baliaceho papieru zabalili zmrzlinu.“
Všetci sa rozosmiali. A tak sa stalo, že v tom najkrajšom čase roka škriatkovia zistili, že Vianoce sú o spoločnej práci a radosti – aj keď sa niečo pokazí, všetko sa dá napraviť. Najmä, ak to robíte spolu a s úsmevom.
Od toho dňa balenie darčekov bez stroja nikdy nevynechali, lebo vedeli, že to prináša najväčšiu zábavu. A Hundroš sa stal najväčším odborníkom na zabalenie vlastných topánok a ponožiek. Stávalo sa mu to každý rok. Preto si pod stromčekom vždy našiel nové topánky aj ponožky, aby celý rok nechodil bosý.
