Kedysi dávno, v kráľovstve ukrytom za hustými lesmi a zelenými vŕškami, žila princezná menom Hanka. Jej zámok bol nádherný. Veľké modré veže sa týčili až do oblakov a v každej záhrade kvitli voňavé ruže, na ktoré sadali motýle i včielky. Vo dne bolo počuť spev vtákov a v noci obyvateľov zámku uspávalo jemné šumenie fontán.
No napriek všetkej tej kráse bola princezná Hanka smutná. Každý si myslel, že sa jej musí dariť, veď má všetko, čo si môže priať – krásne šaty, dary od návštevníkov, každý deň chutné jedlá a kopec hračiek. Ale Hanka cítila, že jej čosi chýba. Nevedela ani povedať čo. Vo svojej izbe často stála pri okne a hľadela do diaľky. Jej srdce túžilo po šťastí, ale ono akoby sa stále skrývalo niekde za oblakmi.
Jedného dňa sa rozhodla porozprávať sa s kráľom, svojím otcom.
„Ocko,“ povedala ticho, „prečo som taká smutná? Všetci mi hovoria, že mám byť šťastná. Ale ja neviem, čo by som mala pre to urobiť.“
Kráľ pohladil Hanku po vlasoch a usmial sa. „Moja drahá,“ povedal, „šťastie nie je v zlate, ani vo vysokej veži. Každý ho musí nájsť sám. Možno je naozaj čas, aby si sa vydala do sveta.“
Hanka sa rozhodla, že si zbalí batôžtek s koláčmi, obľúbenou knihou a malým plyšovým koníkom. Obliekla si najpohodlnejšie šaty a v sprievode jednej vernej slúžky vyrazila do sveta za hradbami. Slnko ju sprevádzalo po ceste a vietor jej šepkal do ucha, že každý deň je iný.
Prešla cez hustý les, kde lišiak s oranžovým kožúškom práve viedol deti na lov. Zastavila u maliara, ktorý žil na okraji lesa. Maliar s rukami aj tvárou zafarbenými všetkými farbami dúhy sa na princeznú usmial. Hanka podišla bližšie a spýtala sa ho:
„Ste šťastný, pán maliar?“
Maliar jej ukázal veľké plátno. „Som, keď môžem maľovať svet okolo seba,“ povedal. „Keď ma niečo rozveselí, rýchlo to zvečním, aby som si to mohol neskôr pozrieť.“
Princezná Hanka sa poďakovala. Cítila však, že maľovanie nie je pre ňu. Pokračovala preto ďalej lúkou posiatou rozkvitnutými kvetmi. Tam, pod mohutným dubom v strede lúky, narazila na hudobníka. Starý hudobník jej zahral veselú melódiu, ktorá spríjemnila popoludnie celej lúke.
„A ty, hudobník, si šťastný?“ prehodila otázku.
Hudobník sa zahľadel na svoje husle s úsmevom. „Som, keď môžem priniesť radosť iným. Hudba je ako slnko pre srdce,“ povedal.
Hanka vyskúšala zahrať niekoľko tónov, ale necítila to, čo hudobník. Poďakovala sa za krásnu hudbu a pokračovala vo svojej púti za šťastím.
Na začiatku dediny stretla pani pekárku, ktorá piekla úžasné chleby a koláče. Jej ruky boli posypané múkou a v kuchyni vždy rozvoniavalo teplé pečivo.
Hanka sa opýtala: „Ste šťastná, pani pekárka?“
Pekárka prikývla. „Keď sa ráno zobudím a viem, že môžem niekomu urobiť radosť chlebíkom alebo makovými buchtami, som vo svojom živle.“
Princezná ochutnala teplý rožok a pochopila, akú radosť vie prijať iný človek od druhého. No stále to nebolo ono. Jej srdce hľadalo ďalej.
V ďalšej dedine nahliadla do záhradky u milej starenky. Chvíľu jej pomáhala starať sa o kvetiny, no stále nevedela, čo je šťastie. Cestovala ešte dlho. Raz jej pršalo na nos, inokedy ju šteklilo ranné slnko. Cestou stretla smutné aj veselé tváre a čoraz viac chápala, že každý má vlastné šťastie.
Jedného dňa sa pristavila na okraji malej chatky pri potoku. Z okienka sa ozývalo veselé štebotanie. Dnu bývala žena s tromi deťmi. Sedeli spolu za stolom a smiali sa pri hre „krivé zrkadlo“. Všetci sa objímali, jedli jednoduchý chlebík a rozprávali si smiešne príhody. Hanka cítila, ako v tej malej izbe vonia teplo domova.
Žena pozvala princeznú dnu. Hanka si sadla medzi deti a cítila sa zvláštne príjemne. Deti sa s ňou delili o hračky, hrali sa schovávačku a spievali ľudové piesne. Večer ju pohladili po vlasoch a objali. Hanka cítila v srdci akýsi pokoj – pocit, že je vítaná a že tu má miesto.
Vtedy pochopila, čo ju robí šťastnou – byť s inými, pomáhať, smiať sa, rozprávať sa a cítiť, že niekam patrí. Bol to pocit domova, tepla a lásky, ktorý sa nezmestí ani do najväčšej truhlice a nedá kúpiť za zlaté mince.
Keď sa po čase vrátila do svojho zámku, nepýtala si drahé šaty, nové hračky ani sladkosti. Chodila do dediny, kde pomáhala ľuďom, hrala sa s deťmi z celého kráľovstva, rozprávala vtipné príbehy, a každému dopriala kúsok zo svojho šťastia. Jej úsmev sa rozšíril po celom kráľovstve a každý deň sa tešila na zajtrajšok.
A tak princezná Hanka spoznala, že najväčšie šťastie je zdieľať ho s inými a šíriť ho ďalej. Lebo šťastie nie je v pokladoch alebo vežiach, ale v srdciach, ktoré vedia rozdávať radosť.
