Na starom hrade Zubatý Kameň, kde v stenách pískal vietor a v komínoch bývali pavúky s veľmi dôležitým výrazom, žil netopier Hugo. Nebol to hocijaký netopier. Kým ostatné netopiere riešili, kde sa visí najlepšie a kde je najmenší prievan, Hugo riešil omnoho vážnejšie veci.
Jednu noc premýšľal, či sa k mesačnému svitu viac hodí strieborná alebo fialová, druhú noc, či sú krídla elegantnejšie uhladené do oblúčika, a na ďalšiu, či je možné nosiť na ušiach miniatúrne mašličky bez toho, aby sa na vás ostatní pozerali, akoby ste sa zrazili s lustrom. Hugo totiž miloval módu.
Každý večer, keď sa netopiere prebúdzali, nastala na hrade tá istá pohroma. Zo stropu sa odlepili desiatky ospalých netopierov a všetci vyzerali… strašne.
Ich kožúšky trčali na všetky strany. Ušká mali pokrivené. Niektorí mali na hlave odtlačený kamenný výčnelok zo stropu. A starý netopier Baltazár mal dokonca raz v srsti zamotanú suchú pavučinu a tri smietky sena.
Hugo zhrozene zalapal po dychu.
„To je katastrofa!“ vykríkol jedného večera. „To nie je svieži vzhľad, to je módna tragédia!“
„Aká tragédia?“ zamrmlala netopierka Berta a zívala tak široko, až sa jej zachvel nos. „Veď sme netopiere.“
„Práve preto!“ povedal Hugo dramaticky. „Visíme hlavou dole celú noc aj celý deň. Samozrejme, že sa zobudíme rozstrapatení. S tým sa však musí niečo robiť!“
„A čo by si chcel robiť?“ zasmial sa Baltazár. „Otvoriť kaderníctvo?“
Hugo stíchol. Oči sa mu zaleskli. Krídla sa mu napli. A potom zašepkal:
„To je ono.“
Na druhý večer sa v starej veži objavil krivý drevený nápis:
HUGOV NOČNÝ SALÓN KRÁSYÚčesy, uhladenie, kučery, lesk a trochu tajomna
Pod nápisom viseli dve mušle ako ozdoba a pri vchode stál pavúk Ferdinand, ktorého Hugo zamestnal ako recepčného.
„Máš pekný rukopis?“ spýtal sa ho Hugo.
„Nie.“
„Vieš sa tváriť dôležito?“
„Od narodenia.“
„Výborne. Si prijatý.“
Salón bol nádherný. Hugo v ňom rozostavil staré lesklé taniere ako zrkadlá, do rohov poukladal voňavé bylinky, na česanie pripravil ježkove vypadané pichliače a na stôl naukladal mašličky zo stužiek, ktoré našiel v opustenej truhlici.
Prvou zákazníčkou bola, samozrejme, Berta.
„Prišla som sa len pozrieť,“ povedala podozrievavo.
„Samozrejme,“ prikývol Hugo. „A náhodou si sadneš do tohto pohodlného kresla.“
Berta si sadla. Hugo jej načechral kožúšok, uhladil ušká, zakrútil dva jemné pramienky nad čelom a za jedno ucho jej pripol drobnú striebornú hviezdičku.
„Hotovo,“ povedal.
Berta sa pozrela do taniera-zrkadla a vypleštila oči.
„Ja… ja vyzerám ako grófka z Veľkej jaskyne!“
„Presne tak,“ uklonil sa Hugo.
A potom sa to začalo.
Prišli netopiere malé aj veľké. Niekto chcel hladký účes „Nočné pierko“, iný si želal divoký štýl „Búrka v komíne“. Mladé netopierčatá si pýtali lesk na nos a odvážnejší zákazníci skúšali mašličky, ligotavý prach z mletého mesačného kameňa a dokonca aj voňavý kúpeľ krídel.
Čoskoro sa správa o salóne rozniesla po celom hrade aj po lese.
Čoskoro dorazila sova Agáta.
„Chcem vyzerať múdro, ale nie príliš prísne,“ povedala.
„Rozumiem,“ odvetil Hugo. „Niečo medzi učiteľkou a kráľovnou.“
Ježko Fero chcel, aby mu bodliny stáli „umelecky do strán“. Líška Lulu túžila po nadýchanom chvoste s objemom. Dokonca aj starý kocúr zo strážnej veže prišiel potajomky na úpravu fúzov.
„Len nikomu nehovor, že som tu bol,“ zamrmlal.
„V mojom salóne je diskrétnosť samozrejmosť,“ povedal Hugo a slávnostne mu zatočil ľavý fúz do elegantnej vlnky.
Jedného večera však nastal problém. Pred salónom sa vytvoril taký dlhý rad, že siahal od veže až po polorozpadnutú bránu. Zvieratká hundrali, prešľapovali a niektorí sa začali hádať, kto bol prvý.
„Ja som tu od súmraku!“ kričala kuna.
„A ja od polmesiaca!“ urazila sa sova.
„Mne medzitým spľasol chvost!“ nariekala líška Lulu.
Hugo lietal sem a tam a lapal po dychu. „Pokoj! Pokoj! Všetci sa dostanete na rad!“
Lenže nedostali. Ferdinand pomýlil poradovník, ježko omylom prepichol vankúš, z ktorého vyletelo perie, a Baltazár si sadol do misky s leskom na krídla. O chvíľu vyzeral, akoby ho pobozkal mesiac.
Hugo si sadol na stoličku, zvesil uši a ticho povedal: „Asi to nezvládnem. Chcel som, aby mali všetci radosť, a zatiaľ je tu len chaos.“
Vtedy k nemu priletela Berta, uhladená a elegantná ako vždy.
„Hugo,“ povedala, „ty si nás nenaučil len česať si kožúšok. Naučil si nás, že je pekné dopriať si starostlivosť, smiať sa a nebáť sa byť trochu iní. Ale salón nemusíš viesť sám.“
„Nemusím?“ spýtal sa Hugo.
„Samozrejme, že nie.“
A tak si zvieratká rozdelili úlohy. Sova Agáta zapisovala objednávky. Ferdinand už len dôležito pečiatkoval lístky. Líška Lulu radila s chvostami. Ježko Fero sa stal odborníkom na bodlinový styling. A Baltazár, hoci sa tomu všetci smiali, mal najlepší kurz na tému Ako sa po zobudení netváriť urazene.
Odvtedy bol Hugov nočný salón krásy najslávnejším miestom široko-ďaleko. Nechodilo sa tam len kvôli účesom, lesku či mašličkám. Chodilo sa tam pre dobrú náladu, bláznivé nápady a pocit, že aj keď visíte celý deň hlavou dolu, večer môžete vyzerať presne tak, ako sa vám páči.
A Hugo? Ten si jedného večera upravil ušká, pripol si maličkú zamatovú mašľu a spokojne sa usmial.
Pretože pochopil veľké tajomstvo, ktoré by mal vedieť každý. Kreativita a starostlivosť o seba nerobia z nikoho márnivca, ale prinášajú radosť, odvahu a trochu krásneho ligotu do všedných nocí.
A na hrade Zubatý Kameň sa odvtedy už nik nebudil rozstrapatený. Nanajvýš rozstrapatený štýlovo.
Zaujímavé informácie pre deti
