V diaľke za trblietavým severným svetlom sa nachádza krajina, kde je more ozdobené diamantovým ľadom a vzduch vonia sviežo, akoby ho práve učesal vietor. Slnko tu chodí po zlatej čiare, raz sa schová za oblak, inokedy rozžiari všetko okolo. Cez priezračnú vodu vidno, ako pod ľadovou pokrývkou šantí stádo narvalov. Všade je ticho a pokoj, počuť šum morských vĺn, cinkot ľadu a občasné zvolanie tuleňa.
Predstavte si, že sa dotknete vody – je tak chladná až vás pichá na prstoch. Zavrite očká a načúvajte! Čo počujete? „Ššššš ššššššššš,“ šepká ľad. „Búúúubli bubááá,“ šantí more s ľadovými kryhami. A práve tu býva náš hrdina: Narval menom Norík.
Noríka si hneď všimne každý obyvateľ Severného mora – nielen pre jeho štíhly strieborný chrbát, ale najmä pre jeho roh. Dlhý a krásne zvlnený roh svietiaci do diaľky ako kúzelná flauta ukrytá v ľadovom kráľovstve.
Ale Noríkov roh nebol len tak obyčajný. Keď sa vánok oprel do mora, začal z neho vychádzať tichý a čarovný zvuk. Ako keby mu pesničku šepkali samotné ľadové kryhy. Norík si zvykol každý večer plávať popri chladných brehoch a počúvať túto hudbu ľadu, ktorá mu rozprávala o všetkých tajomstvách mora. Občas, keď si Norík zapískal na svojom rohu, do vody sa prihnali belugy, morské vtáky i zvedavé tulene, aby počúvali jeho melódie.
Jedného dňa severný vietor zafúkal tak silno, že sa nad morom zjavila hustá snežná hmla. Aj v takomto nečase za skalami pod ľadovou klenbou šantili tulenie dvojčatá – Bibi a Bobo. Boli veľmi veselí, skákali z jednej kryhy na druhú a chichotali sa do noci. Ale zrazu sa všetko zmenilo. Hmla bola taká hustá, že nevideli ani koniec svojich plutiev. Sneh okolo nich ticho padal a všetky známe zvuky sa stratili.
Bibi a Bobo sa zľakli. Snažili sa nájsť cestu späť k svojej mame, ktorá ich čakala v útulnom tuleňom brlohu pod ľadom. Volali na Noríka i na ostatných kamarátov, no hmla ich hlasy pohltila. Zrazu vo vlnách začali počuť čosi zvláštne. Najskôr iba tichučký šepot, ako keď sa kúzelná flauta prebudí na svitaní. Potom sa zvuk zosilnil, ozýval sa v rytme morských vĺn – raz tichučko, raz hlasno.
Bibi zachytila melódiu, ktorá jej pripomenula domov. Z Noríkovho rohu počula šepot kvapiek a smiech svojej mamy. Bobo zacítil bezpečie, ako keď sa schová pod maminu plutvu. Tulenie dvojčatá sa chytili za plutvy a pomaly sa pohli za známym zvukom.
Norík sa rozhodol zahrať skladbu ľadu, ktorú poznali všetky tulene a morskí obyvatelia. Svojím kúzelným rohom pískal vysoko – piesne o domove, teple, radosti a o tom, že v snežnej hmle nie ste nikdy sami.
Dvojčatá kráčali za hudbou. V hmle sa cítili, akoby boli sprevádzané rozsvietenými hviezdami. Hmla sa pomaly rozplývala, hudba ich viedla k ich brlohu. Zrazu uvideli maminu, ktorá ich od šťastia objala. Potom sa spoločne poďakovali narvalovi s čarovným rohom.
Celé polárne kráľovstvo vedelo, že Norík má najzázračnejší hudobný roh na svete. Každý v ich zátoke sa mohol spoľahnúť, že ak sa niekto stratí, stačí načúvať hudbe ľadu a šepotu mora. Norík ich vždy dovedie domov.
A odvtedy, keď deti počuli v noci zvláštne tóny z diaľky, usmiali sa. Vedeli, že to Norík so svojím kúzelným rohom hrá piesne mora pre všetkých, ktorí potrebujú nájsť cestu domov.
Zaujímavé informácie pre deti
