Na kraji malej dedinky stála stará škola s červenou škridlovou strechou, vysokými oknami a múrmi teplými od slnka. Cez deň sa z jej dvora ozýval smiech detí a cinkanie zvončeka. Večer tam voňala tráva, lipové kvety a krieda, ktorá sa cez pootvorené okná miešala s letným vzduchom.
Pod školskou strechou, práve tam, kde múr chránila drevená rímsa, bývala lastovičia rodinka. Mama Lastovička mala lesklé modročierne pierka, ocko Lastovičiak mal hrdzavé hrdielko a ich dve deti, Lolo a Lili, boli rýchle ako šípky.
Lolo bol smelý a veselý. Keď letel, robil vo vzduchu oblúčiky, premety a občas vykríkol:
„Pozrite sa na mňa! Som najrýchlejší lastovičiak široko-ďaleko!“
Lili bola tiež šikovná, ale pokojnejšia. Rada si všetko prezrela, premyslela a až potom sa pustila do práce. Vedela si nájsť najlepšie stebielko trávy, najlepšiu slamku aj najlepšiu guľôčku blata.
Jedného rána mama povedala:
„Deti moje, už ste veľké. Je čas, aby ste si skúsili postaviť vlastné hniezda.“
„Súťaž!“ zvolal Lolo a nadšene zamával krídlami. „Kto postaví najkrajšie a najpevnejšie hniezdo na stene školy!“
Lili sa usmiala. „Dobre. Ale hniezdo nesmie byť len pekné. Musí vydržať vietor, dážď aj neposedné lastovičie nôžky.“
„Jasné, jasné,“ odfrkol Lolo. „Hlavne nech je hotové rýchlo!“
A tak sa pustili do práce. Lolo vyletel k mláke za školským dvorom, zobral do zobáčika blato, prilepil ho na stenu a hneď letel po ďalšie. Šup sem, cap tam, kúsok trávy, trochu blata, jedna slamka krížom, druhá nakrivo. O chvíľu už mal na múre veľkú hnedú hrču.
„Vidíš, Lili?“ chválil sa. „Moje hniezdo rastie ako žihľava po daždi!“
Lili zatiaľ pracovala pomaly. Najprv si našla miesto pod najširšou časťou rímsy, kde nepršalo priamo na múr. Potom nosila jednu guľôčku blata za druhou. Každú pritlačila zobáčikom, uhladila bruškom a spevnila kúskom suchej trávy.
„Prečo sa s tým tak babreš?“ smial sa Lolo. „Kým ty prilepíš tri guľôčky, ja mám celú stenu!“
„Možno,“ povedala Lili pokojne, „ale hniezdo je ako pesnička. Keď preskočíš polovicu tónov, nebude pekne znieť.“
Lolo tomu veľmi nerozumel. Jemu sa páčilo, že jeho hniezdo bolo hotové ako prvé. Sadol si doň, vypol hruď a vyhlásil:
„Som víťaz!“
Jeho hniezdo však trochu vŕzgalo. Na jednej strane malo dierku a z druhej vytŕčala slamka ako fúz nahnevaného kocúra. Ale Lolo si to nevšímal.
Lili dokončila svoje hniezdo až na tretí deň. Nebolo najväčšie, no malo pekný oblý tvar, hladké steny a mäkké vnútro vystlané pierkami. Vyzeralo ako malá miska prilepená k múru. Pevná a bezpečná.
V ten večer sa však za lesom objavili tmavé oblaky. Najprv boli len sivé, potom fialové a napokon čierne ako rozliaty atrament. Vietor rozhýbal listy na lipách a školské okná začali tíško drnčať.
„Búrka,“ povedal ocko vážne. „Držte sa pod rímsou.“
Zablyslo sa. Hromy zahrmeli tak silno, až sa Lolo prikrčil. Potom sa spustil dážď. Kvapky bili do strechy, stekali po žľabe a vietor ich hádzal až na múr.
Lili sedela vo svojom hniezde. Cítila, ako sa celé jemne chveje, ale držalo pevne. Guľôčky blata, ktoré tak starostlivo ukladala, sa k sebe tiskli ako dobrí kamaráti. Lolo sa snažil sedieť pokojne, no jeho hniezdo sa začalo drobiť. Najprv odpadla jedna guľôčka blata. Potom druhá. Dierka sa zväčšila a slamky sa rozliezali na všetky strany.
„Lili!“ zakričal Lolo cez šum dažďa. „Moje hniezdo sa rozpadá!“
Vtom silný náraz vetra udrel do steny. Lolovo hniezdo zapraskalo a polovica sa zosypala dolu na školský dvor. Lolo vyletel vystrašene do vzduchu, ale vietor ho hodil nabok. Lili neváhala.
„Sem!“ zavolala. „Ku mne!“
Lolo sa prebojoval dažďom a vtisol sa do Lilinho hniezda. Pre dvoch bolo pritesné ale pevné. Lili ho prikryla krídlom, aby sa netriasol.
„Prepáč,“ zašepkal Lolo. „Smial som sa ti. Myslel som si, že rýchlo znamená najlepšie.“
„Rýchlo je niekedy dobré,“ povedala Lili mäkko. „Ale nie vtedy, keď má niečo dlho vydržať.“
Ráno bolo nebo čisté a modré. Slnko svietilo na mokré škridly a z lipy kvapkali posledné dažďové kvapky. Lolo sa pozrel na zvyšky svojho hniezda a zosmutnel.
„Asi začnem odznova,“ povedal.
„Nie sám,“ usmiala sa Lili. „Pomôžem ti.“
A tak spolu nosili blato. Lili ukazovala Lolovi, ako vyberať správne mokré guľôčky, ako ich ukladať jednu vedľa druhej a ako ich spevniť slamkami. Lolo zas lietal rýchlo po materiál a rozosmieval Lili veselými premetmi.
O pár dní stáli pod rímsou dve krásne hniezda. Jedno Lilino a jedno Lolovo. Obe pevné, oblé a útulné. Keď sa na ne mama pozrela, spokojne prikývla.
„Vidíte, deti? Trpezlivosť a poctivá práca sú ako silné krídla. Vynesú vás bezpečne aj cez búrku.“
Lolo sa usmial na Lili.
„A dobrá sestra,“ dodal, „je lepšia než najväčšie hniezdo na svete.“
Odvtedy Lolo stále lietal rýchlo, ale keď staval, nikam sa neponáhľal. A na stene starej školy sa pod strechou dlho ligotali dve lastovičie hniezda, ktoré prežili vietor, dážď aj nejednu letnú búrku.
Zaujímavé informácie pre deti
