V dedinke ďaleko na severe, kde sneh nikdy nemizne a obloha sa trblieta polárnou žiarou, stála starobylá dielňa Mikuláša. Bolo to kúzelné miesto, kde sa po celý rok pracovalo na darčekoch pre deti z celého sveta. Ale tento rok sa stalo niečo nevídané. Škriatkovia, ktorí boli hlavnými pomocníkmi Mikuláša, odmietli pracovať.
„My už nebudeme vyrábať hračky!“ vyhlásil najstarší škriatok Kvido, postaviac sa na veľký stôl. „Prečo by sme mali tráviť celé dni a noci v tejto dielni. Ani nevieme, či má naša práca nejaký zmysel.“
Ostatní škriatkovia súhlasne prikývli a zložili svoje kladivká, pílky a ihlice. Dielňa stíchla.
Mikuláš si smutne sadol do kresla a pohladil si svoju dlhú bielu bradu. Vedel, že musí škriatkom ukázať, aká dôležitá je ich práca. Rozhodol sa im porozprávať príbehy detí, ktorým doniesol darčeky vyrobené ich rukami.
„Pamätáte si na bábiku s červenými copíkmi, ktorú ste vyrobili minulý rok?“ začal Mikuláš. „Dostalo ju malé dievčatko Mia, ktorá bola veľmi smutná, pretože jej mamička musela odísť na dlhú služobnú cestu. Keď našla bábiku vo svojej čižme, stisla ju v náručí a povedala: ‚Budeš moja najlepšia kamarátka, Maruška.‘ Odvtedy ju Mia nosí všade so sebou a nikdy sa necíti sama.“
Škriatkovia sa na seba pozreli a na chvíľu stíchli. Kvido si posunul čiapku, aby mu nebolo vidno oči, v ktorých sa zatrblietali slzy.
„Alebo ten drevený vlak, čo ste tak starostlivo maľovali,“ pokračoval Mikuláš. „Dostal ho chlapček Tomáš, ktorý býva v malej dedinke v horách. Jeho rodina si nemohla dovoliť kúpiť mu hračky. Keby ste videli tie rozžiarené a šťastné oči, keď zbadal ten vlak. Hral sa s ním celé dni a teraz každému rozpráva, že sa určite stane rušňovodičom.“
„To bolo milé,“ zašepkal jeden z mladších škriatkov.
„Pamätáte na tú obrovskú stavebnicu?“ pokračoval Mikuláš. „Dvojčatá Jurko a Maťko si z nej postavili hrad, s ktorým sa hrávali každý deň. Ich rodičia mi neskôr napísali list, že odvtedy sa chlapci nehádajú, ale spolupracujú.“
„Naozaj?“ spýtal sa škriatok Čiko. „To sa naozaj podarilo vďaka našej stavebnici?“
„A tie krásne omaľovanky,“ povedal Mikuláš. „Ema je dievčatko, ktoré sa narodilo nevidiace. Vyrobili ste pre ňu omaľovanky s reliéfnymi obrázkami, ktoré mohla cítiť prstíkmi. Keď som jej ich doniesol, rozplakala sa od šťastia. Jej rodičia mi povedali, že Emu tak nadšenú ešte nevideli.“
„A čo tie malé červené topánky?“ pokračoval Mikuláš. „Zuzka chcela byť tanečnicou, ale jej staré topánky už boli roztrhané. Keď našla tie nové, ihneď si ich obula a tancovala až do rána. Odvtedy trénuje každý deň a jej sen byť tanečnicou je bližšie než kedykoľvek predtým.“
„Sami dobre viete, že vaše medovníčky sú tie najlepšie na celom svete. Keby ste videli rozžiarené očká všetkých detí, ktoré ich na Mikuláša dostanú.“
Škriatkovia stíchli a jeden po druhom sa začali usmievať. Kvido zoskočil zo stola a pozrel na Mikuláša. „Nevedeli sme, že naša práca robí takú radosť,“ priznal. „Celkom sme na to zabudli.“
„Vaša práca je darom,“ povedal Mikuláš jemne. „Darom, ktorý robí deti šťastnými.“
Škriatkovia sa zahanbene vrátili ku svojim nástrojom. Dielňa sa opäť zaplnila zvukom kladiviek, smiechu a šumom výroby. Mikuláš sa usmial, keď videl, že jeho škriatkovia opäť pracujú s radosťou.
A tak deň svätého Mikuláša bol zachránený. Deti na celom svete dostali svoje darčeky a škriatkovia už nikdy nezabudli, aká dôležitá je ich práca.
V ich dielni odvtedy visel nápis: „Každý darček má svoje príbeh a každý príbeh prináša radosť.“
Zaujímavé informácie pre deti
