Na kraji lesa stál úľ plný včiel a voňavého medu. Medvedík tam sedel a oblizol si papuľku. „Ach, ako veľmi chcem ten med! A hneď teraz!“ povedal a roztvoril svoje veľké chlpaté laby.
Včielka, ktorá práve vyletela von, ho zastavila: „Počkaj, medvedík. Med sa robí pomaly. Treba byť trpezlivý.“
„Ale ja nechcem čakať!“ zamračil sa medvedík a natiahol labku priamo do úľa. Zrazu: pich! Včielka ho ďobla žihadlom priamo do laby. „Au! To bolí!“ vykríkol medvedík.
„Hovorila som ti, že treba čakať. Med je sladká odmena, ale musíš byť trpezlivý,“ pripomenula včielka medvedíkovi.
Medvedík si povzdychol a sadol si na pník pri úli. Spustil labky do lona a začal pomaly dýchať. Nádych… výdych… Nádych… výdych…
Čas prešiel a včielka priletela s malou lyžičkou medu. „Tu máš! Teraz ochutnaj,“ povedala. Medvedík si vložil lyžičku do pusy. „Mmm, aké sladké!“ rozžiaril sa a jeho čierne očká sa usmiali.
„Čakanie sa oplatilo,“ povedal medvedík a odteraz vždy počkal, kým mu včielka niečo sladké prinesie.
