Ahojte, deti! Som už starý muž, ale dnes vám chcem porozprávať príbeh zo svojich detských čias. Možno mi nebudete veriť, ale keď som bol ešte len malý chlapec, jediné, po čom som túžil, bolo stať sa horolezcom. Predstavoval som si, ako zdolávam tie najvyššie hory na svete, ako sa dotýkam oblakov a cítim studený horský vietor vo vlasoch. Možno aj vy máte niekedy také sny, že? Ale môj príbeh nebol jednoduchý, no stálo to za to.
Bolo to už veľmi dávno, keď k nám do dediny prišli skutoční horolezci. Chystali sa na veľkú expedíciu až do Himalájí, kde chceli vyliezť na obrovskú horu. Každý, kto ich videl, bol plný obdivu k týmto odvážnym chlapom. Aj ja som sa na nich pozeral s očami veľkými ako taniere. Horolezectvo, to je presne to, čo som chcel robiť. Ale bol som len malý chlapec, takže ma, samozrejme, nebrali vážne.
„Nie, ty si ešte príliš malý,“ povedal mi vedúci expedície, keď som ich prosil, aby ma vzali so sebou. „Toto nie je hra, chlapče. Hory sú nebezpečné.“
No ja som sa nevzdal. Vedel som, že nájdem spôsob, ako sa tam dostať. Jedného dňa som si všimol, že pred ich odchodom naložili veľký kamión s výbavou – horolezeckými lanami, stanmi, potravinami a ďalšími potrebnými vecami. Bez váhania som sa schoval medzi vrecia so spacími vakmi. Kamión bol plný, takže ma nikto nevidel. Keď sa auto vydalo na cestu, srdce mi búšilo ako zvon. Moje dobrodružstvo sa práve začínalo!
Cesta trvala niekoľko dní. Najskôr som cítil hrkotanie kolies po cestách a neskôr už len ticho a mráz, ktorý sa dostával dnu cez kovové steny kamióna. V tej chvíli som si začal uvedomovať, že toto nebude také ľahké, ako som si predstavoval. Ale ani v tej zime som to nevzdal. A potom, jedného dňa, kamión zastal.
Opatrne som vykukol spoza vakov a uvidel som ich – tých skutočných horolezcov, ako vykladajú výbavu a chystajú sa na cestu. A potom som to uvidel – obrovskú, majestátnu horu, ktorá sa týčila do neba. Bola oveľa väčšia, než som si kedy predstavoval. Bola nádherná a desivá zároveň.
No netrvalo dlho a horolezci si ma všimli. „Čo tu robíš?“ spýtal sa vedúci expedície, keď ma zbadal. Neboli nadšení, to vám poviem. No vedeli, že ma nemôžu poslať späť. Od domova sme boli príliš ďaleko. Ale tiež ma nemohli vziať so sebou na horu, pretože som bol ešte malý a neskúsený.
Tak som im pomáhal aspoň v základnom tábore. Nosil som vodu, upratoval som, pomáhal som s prípravou jedla. Možno sa vám to nezdá ako niečo dôležité, ale pre mňa to bolo veľké dobrodružstvo. Vidieť tých odvážnych mužov a ženy, ako sa chystajú do výškových táborov, bolo niečo úžasné. Zároveň som sa pri nich veľa naučil. Vysvetľovali mi, ako sa naviazať na lano, ako istiť spolulezca, prečo je dôležité aklimatizovať sa vo vysokých horách. Každý večer som počúval o ich fantastických dobrodružstvách, ktoré prežili v horách po celom svete. Každý deň medzi týmito ľuďmi ma utvrdzovalo v tom, že aj ja chcem byť raz horolezcom.
Jedného dňa, keď všetci horolezci odišli do výškového tábora, sa však stalo niečo strašné. Z hory sa zrazu s rachotom spustila lavína. Vedel som, že všetci sú tam hore, zasypaní snehom. Nikto iný v základnom tábore nezostal, len ja. Nezostávalo nič iné, než sa vybrať za nimi. Bol som vystrašený, ale vedel som, že ak neurobím niečo ja, nikto iný im nepomôže.
Vzal som si horolezeckú výbavu, stúpacie železá, cepín a vyrazil som. Cesta bola náročná. Prechádzal som cez ľadovec, kde som sa musel vyhýbať hlbokým trhlinám. Liezol som po skalách, ktoré boli ostré ako nože. Moje malé ruky a nohy boli unavené, no s každým krokom som myslel na to, že tam hore sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc.
Keď som sa dostal k výškovému táboru, sneh bol všade. Začal som kopať cepínom aj holými rukami. Volal som na horolezcov, až kým som nepočul slabé hlasy. Pomaly som ich vyhrabal jedného po druhom. Boli prekvapení, keď ma tam videli. „Ako si to dokázal?“ pýtali sa. „Si len chlapec!“
Ale ja som to dokázal, aj keď som bol len chlapec. Spoločne sme sa všetci dostali späť do základného tábora. Tam som sa o nich postaral, až kým sa nezotavili. Expedícia musela skončiť predčasne, pretože lavína zničila ich plány. Ale odvtedy som už nebol len tým malým chlapcom, ktorý sa chcel hrať na horolezca. Dokázal som, že mám na to.
A viete čo? Odvtedy ma každý rok vzali na ďalšie expedície – už ako skutočného člena. Už som nebol ten chlapec, ktorého nechceli vziať. Stal som sa jedným z nich. Od môjho prvého dobrodružstva prešlo už množstvo času, počas ktorého som prežil nádherné chvíle na najvyšších štítoch sveta po boku ľudí, ktorí sa stali mojimi najlepšími priateľmi.
Takže, deti, ak máte nejaký veľký sen, nikdy sa nevzdávajte. Možno to bude ťažké, možno vás na začiatku nikto nebude brať vážne. Ale ak vydržíte a pôjdete si za svojím, dokážete veci, ktoré by ste si ani nevedeli predstaviť.
A to bol môj príbeh o tom, ako som sa stal horolezcom. Možno raz zažijete aj vy také dobrodružstvo, o ktorom budete môcť rozprávať iným.
Zaujímavosti pre deti
