Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
V jednej malej zasneženej dedinke, ukrytej medzi vysokými horami, žil chlapec menom Miki. Bol to veselý a zvedavý chlapec, ktorý rád pomáhal mame okolo domu a ockovi v dielni. Každé ráno sa tešil, že sa bude hrať s kamarátmi v snehových závejoch, stavať snehuliakov alebo sa sánkovať na neďalekom kopci. Miki sa tešil zo všetkého jednoduchého, čo zima ponúkala – najmä z drobných, ligotavých snehových vločiek, ktoré poletovali okolo, keď sa obloha zatiahla a začalo husto snežiť.
V dedine sa rozprávala prastará legenda, ktorá sa tradovala z generácie na generáciu. Vraj raz za sto rokov padne medzi obyčajné snehové vločky jedna úplne výnimočná – zlatá snehová vločka. Ten, kto ju chytí, si môže želať čokoľvek na svete a želanie sa mu splní. Väčšina ľudí si túto legendu z času na čas pripomenula, no nikto naozaj neveril, že je pravdivá. Ale Miki – tak ako iné deti – na čary a zázraky veril.
Raz, keď bola obloha nezvyčajne tmavá, začalo znova husto snežiť. Veľa ľudí sa rýchlo schovalo do tepla svojich domov. Lenže Miki ostal na dvore. Chcel ešte chvíľu vnímať krásu veľkých snehových vločiek, ktoré sa v svetle pouličnej lampy trblietali ako malé diamanty. Obzeral si každú vločku, ktorá mu dopadla na rukavicu. Zrazu sa medzi bielymi vločkami zaleskla jedna zvláštna, zlatá.
Miki ani nevedel ako, no tá malá zázračná vločka zľahučka pristála práve na jeho modrej rukavici. Bolo to, akoby sa zlatá vločka sama rozhodla, že on bude jej strážca. Najskôr sa Miki veľmi čudoval a nemohol ani uveriť vlastným očiam. No rozpamätal sa na starú legendu. „Zlatá snehová vločka,“ vydýchol prekvapene, „to je tá, o ktorej všetci hovoria?“
V snehu zaškrípali kroky – bola to jeho mama, ktorá ho prišla zavolať domov. Vtom sa zlatá vločka zablysla o niečo silnejšie, akoby chcela chlapcovi pripomenúť jej čarovnú moc. Miki vtedy pochopil, že má iba jedinú príležitosť vysloviť želanie. Nechcel si želať novú hračku alebo sánky, ani vysnený bicykel, hoci ho veľmi túžil mať. Spomenul si však, ako minulý týždeň chodil jeho spolužiak Peťko do školy bez desiaty. Spomenul si na kamarátku Aničku, ktorej rodina nemala peniažky na drevo a doma im bola veľmi veľká zima. Spomenul si na starých ľudí z jeho dediny, ktorým už zdravie neslúžilo ako za mladi. Nie všetkým sa darilo tak dobre ako jemu a jeho rodine.
„Prianie!“ zašepkal si v duchu. Zavrel oči a predstavil si, že chce pre všetkých okolo seba niečo dobré. Niečo, čo by im pomohlo a urobilo ich šťastnými.
„Nech sú všetci, ktorých poznám, zdraví, spokojní a nech majú vždy dostatok jedla i tepla,“ vyriekol Miki potichu, ale jasne.
Zlatá snehová vločka sa na rukavici zablysla posledný raz a potom sa rozplynula do jemného ligotu. Miki cítil, akoby kdesi v srdci vzniklo zvláštne teplo. Akoby do neho prenikla iskrička radosti a lásky.
Dni plynuli a na prvý pohľad sa nič nezmenilo. Ale Miki si postupne všimol, že jeho spolužiaci sú akosi veselší. Nikto v triede nie je chorý a všetci majú vždy bohatú desiatu. Starí ľudia v dedine vyzerajú spokojnejšie, menej ich trápia choroby. Dokonca aj Anička sa usmievala. Z ich komína stúpal dym a ich domov opäť zalialo príjemné teplo.
Celá dedina sa naplnila hrejivou atmosférou láskavosti a spolupatričnosti. A hoci nikto nevedel presne, čo sa stalo, všetci cítili, že sneh tejto zimy bol akýsi iný – lepší, teplejší na duši. Miki si uvedomil, že to, čo si želal, sa naozaj splnilo. Nemusel mať nič veľké a drahé, aby bol šťastný. Najväčšiu radosť mu prinieslo práve to, že sa postaral o dobro pre druhých.
A tak sa legenda o zlatej snehovej vločke v Mikiho dedine stala skutočnosťou. Všetci znovu verili, že zázraky existujú. A že najväčší zázrak môže byť, keď sa naučíme myslieť aj na iných a nielen na seba. A hoci zlatá vločka možno nepadne nasledujúcich sto rokov, v srdciach detí žila stále jej iskra – iskra láskavosti, dobroty a priateľstva.
Túto rozprávku si môžete aj vypočuť:
Zaujímavé informácie pre deti
