V útulnom domčeku s modrými okenicami bývalo dievčatko menom Klárka. Mala izbičku s papierovými hviezdami nad posteľou, poličku plnú kníh a malý kútik pri okne, kde si zo stoličiek a prikrývok stavala svoje tajné kráľovstvá. Bola zvyknutá, že keď nakreslí obrázok, mama si ho hneď pozrie, keď zaspieva pesničku, ocko sa usmeje, a keď večer šepne „dobrú noc“, obaja ju pohladia po vlasoch.
Potom však do domu prišlo bábätko.
Volalo sa Timko. Bolo malinké, mäkké a voňalo ako mlieko a čistá perinka. Malo drobné pršteky, zavreté pästičky a tváričku tak pokojnú, až sa zdalo, že sa mu sníva o obláčikoch. Lenže Timko vedel aj plakať. A keď plakal, celý dom sa rozbehol za ním.
Mama ho nosila na rukách. Ocko skladal kočík, perinky a hračky. Babička sa nad ním rozplývala a každá návšteva sa pýtala len: „A kde je bábätko?“
Klárka stála vedľa nich ako malý tichý tieň.
Najprv si hovorila, že to nič nie je. Potom však začala cítiť čudnú ťažobu v srdci. Keď ukázala mame nový obrázok, mama len rýchlo povedala: „Je krásny, zlatko,“ lebo práve uspávala Timka. Keď chcela ockovi porozprávať sen o lietajúcej mačke, ocko prikyvoval, ale jedným uchom počúval, či sa bábätko nezobudí.
A tak Klárka jedného popoludnia zaliezla do svojho kútika pri okne, objala plyšového zajačika a zašepkala: „Myslím, že na mňa všetci zabudli.“
Vonku sa pomaly stmievalo. Na oblohe sa objavil tenký mesiac a v izbe sa rozlialo tiché modrasté svetlo. Klárka sedela bez pohybu, kým z vedľajšej izby nezačula jemné zabublanie. Nebol to plač. Skôr akýsi malý, zvláštny zvuk, akoby sa niekto pokúšal rozprávať s hviezdami.
Klárka opatrne vykukla. Timko ležal v postieľke, oči mal otvorené dokorán a pozeral sa hore na lampičku, z ktorej na strop dopadali zlaté odlesky. Rukami pomaly mával vo vzduchu, akoby chytal neviditeľné motýle.
Klárka podišla bližšie.
„Ty sa s niečím rozprávaš?“ zašepkala.
Timko zavrtel nožičkami a vydal ďalší bublinkový zvuk.
Klárka sa obzrela, či ju niekto nevidí. Potom sa sklonila nad postieľku a potichučky povedala: „Ak chceš, môžem ti prezradiť tajomstvo. Na strope nad našou chodbou bývajú v noci obláčikové lode. Plávajú potichu, aby nezobudili dospelých.“
Timko zamrkal. A potom sa, celkom naozaj, usmial. Klárke sa rozžiarili oči.
Na druhý večer prišla znova. Mama bola unavená, ocko v kuchyni umýval fľaštičky a v dome vládlo to tiché večerné šumenie, ktoré prichádza pred spaním. Klárka sa posadila k postieľke a začala rozprávať.
Rozprávala o lesíku, kde rastú vankúšové stromy, o jazierku zo strieborného mlieka a o malých hviezdnych rybkách, ktoré vyskakujú z vody len vtedy, keď sa niekto smeje. Timko ju počúval svojím bábätkovským spôsobom. Mlčky, s veľkými očami, občas mykol ručičkou, občas sa usmial, občas zadržal dych, akoby vedel, že vstupuje do tajného sveta.
A tak vzniklo ich tajomstvo.
Každý večer, keď sa dom stíšil, Klárka prišla k Timkovi a obaja vstúpili do svojho kúzelného sveta. Stačila lampička, šepot a troška fantázie. Raz cestovali na perinovej lodi cez Mliečnu rieku. Inokedy stavali z mesiačikov most pre sny. Niekedy Klárka len pohybovala prstami nad postieľkou a vravela: „Pozri, letia sem svietiace motýle.“ A Timko ich sledoval tak sústredene, až mala pocit, že ich naozaj vidí.
Klárka zistila, že bábätko neberie jej svet pre seba. Naopak, ono doň prinieslo nové dvere.
Pri Timkovi mohla byť rozprávačkou, kapitánkou, vílou aj ochrankyňou snov. Bola prvým človekom, ktorý mu ukazoval zázraky, ktoré dospelí nevideli. A Timko jej za to dával ten najvzácnejší dar: svoj pokojný úsmev, dôveru a oči plné obdivu.
Jedného večera stála mama ticho vo dverách a chvíľu ich pozorovala. Klárka si to ani nevšimla. Práve Timkovi šepkala: „A teraz prichádza hviezdny vláčik. Počuješ? Ticho cinká, aby vedel, že už je čas na sny.“
Timko sa spokojne zavrtel a položil svoju malú dlaň na Klárkin prst.
Mame sa v očiach zaleskli slzy. Prišla bližšie, pohladila Klárku po pleci a ticho povedala: „Vieš, ty si pre Timka hotový zázrak.“
Klárka zdvihla hlavu. „Naozaj?“
„Naozaj,“ usmiala sa mama. „A aj pre nás. Len sme boli chvíľu veľmi unavení a zabudli sme ti povedať, aká si dôležitá.“
Klárkino srdiečko sa v tej chvíli zohrialo ako deka vytiahnutá z radiátora. Už sa necítila ako tieň pri dverách. Cítila sa ako veľká sestra. Tá najtajomnejšia a najpotrebnejšia bytosť v celom Timkovom vesmíre.
Odvtedy už Klárka nehovorila, že na ňu zabudli. Vedela totiž svoje. Vedela, že medzi ňou a bábätkom vedie neviditeľná zlatá nitka, po ktorej každý večer prichádzajú rozprávky. A že súrodenci si niekedy nemusia hneď rozumieť slovami. Niekedy stačí úsmev, malý prštek, lampička v tme a tajný kúzelný svet, ktorý patrí iba im.
A keď sa neskôr niekto spýtal, čo je najkrajšie na tom mať bračeka, Klárka sa len tajuplne usmiala.
„To vám nemôžem celkom prezradiť,“ povedala. „Je to naše malé kúzlo.“
