Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Na brehu širokej, tajuplnej rieky vyrástol malý tábor, v ktorom sa cez prázdniny ubytovali deti túžiace po dobrodružstvách. Tieto prázdniny neboli len tak hocijaké. V tábore každý deň ožívali hry na Indiánov. A kto chcel, naučil sa stavať malé teepee, zakladať oheň bez zápaliek, či potichu stopovať zvieratá v hustom poraste lesa.
Ráno v tábore sa vždy začínalo slávnostným „indiánskym“ pozdravom. Deti sa potom rozdelili do skupiniek: niektorí pomáhali stavať teepee pod dozorom skúsených vedúcich, iní sa učili robiť bezpečný ohník, aby na ňom mohli opekať chlieb či slaninu. A ďalší zas nasadli do indiánskeho kánoe pomaľovaného veselými znakmi, aby sa zdokonalili v splavovaní pokojnejšej časti rieky.
Medzi týmito deťmi boli aj dvaja nerozluční kamaráti – Samko a Peťko. Radosť z dobrodružstiev sa im však čoskoro zdala priveľmi krátka a túžili po väčšej výzve. Jedného večera, keď sa už stmievalo, Samko pošepol Peťkovi: „Požičajme si kánoe a ukážme všetkým, že už sme dosť veľkí Indiáni!“ Peťko nadšene súhlasil, hoci obaja vedeli, že by to nemali robiť bez dovolenia.
Potichu sa vykradli z tábora a postrčili kánoe do rieky. Spočiatku im šlo všetko ako po masle, cítili sa ako ozajstní Indiáni brázdiaci obrovskú rieku. Lenže obloha sa rýchlo zaťahovala, a keď sa nad nimi rozprestrel tmavý závoj noci, napínavé dobrodružstvo sa razom zmenilo na nebezpečnú skúšku. Prúd bol silnejší, než čakali. Chlapci vôbec netušili, kde sa nachádzajú. Nemali svetlo a zavýjanie nočných tvorov im naháňalo hrôzu.
Až za skorého ranného brieždenia sa im podarilo doškrabať ku brehu. Boli vyčerpaní, premočení a preľaknutí. Okolo seba videli len vysoké stromy a neznámy breh. Snažili sa kráčať po stopách v lese, ale stopy nikam neviedli. Blúdili celé hodiny. Hladní a so strachom, že týchto indiánskych prázdnin sa už ani nedožijú v radosti.
Zrazu sa Samkovi zdalo, akoby neďaleko zahliadol siluetu zvláštne oblečenej postavy. Peťko ju tiež zbadal, no najprv si myslel, že je to iba prelud. O chvíľku sa však pred nimi skutočne zjavil starý Indián. Nevravel toho veľa, ale jeho tmavé oči pôsobili upokojujúco. „Pomôžem vám nájsť tábor,“ povedal tichým a rozhodným hlasom.
Chlapci najskôr nevedeli, či môžu veriť cudziemu človeku. Stále mali pocit, že je to len prízrak. Boli však v situácii, v ktorej nemali na výber.
Vybrali sa teda na spoločnú púť hustým lesom. Cestou starý Indián ukazoval chlapcom, ako spoznať sever podľa machu na stromoch, kde hľadať čerstvú vodu a ktoré bobule sú jedlé. Tiež im vysvetlil, prečo by sa k divým zvieratám nemali približovať prirýchlo a ako je dôležité rešpektovať les. Putovali spolu celý deň, až zapadajúce slnko ožiarilo dobre známe miesto. Bol to ich indiánsky tábor. Chlapci šťastím skoro vyskakovali z kože.
„Poďte, ukážeme vám nášho záchrancu,“ kričali ostatným deťom a vedúcim. No keď sa otočili, starý Indián už pri nich nebol. Len jemný vietor zašušťal v krovinách, akoby sa s nimi potichu lúčil. Hoci im v tábore neverili, že im pomohol skutočný Indián, Samko aj Peťko vždy s úsmevom tvrdili, že ich naozaj zachránil práve on. A na starého Indiána nikdy nezabudli.
Odvtedy sa v tábore každý večer rozprávali príbehy o odvahe, zodpovednosti a o tom, že ozajstný Indián môže prísť na pomoc, keď to najmenej čakáme. Najmä, ak sme v úzkych a potrebujeme niekoho, kto pozná les lepšie než my. A tak sa dve malé chlapčenské srdcia naučili, že skutočné indiánske dobrodružstvá nie sú iba o sile a odvahe, ale aj o úcte k prírode a k radám skúsenejších.
Túto rozprávku si môžete aj vypočuť:
Zaujímavé informácie pre deti
