V malej farebnej škôlke na kopci, kde to vždy voňalo po sviežej tráve a kvitnúcich kvetoch, sa nachádzala útulná herňa naplnená mnohými hračkami. Boli tam farebné kocky, plyšové zvieratká, bábiky aj autíčka. Deti sa s nimi hrávali každý deň, no nie vždy sa k nim správali pekne. Často ich rozhádzali po zemi, kopali do nich alebo ich dokonca polámali. Drevený vlk mal po svojom tele mnoho odrenín. Plyšový macko mal už odtrhnuté obe ušká a ľavá ruka sa mu hompáľala na poslednej nitke. Bábika s krehkými blonďavými vláskami a veľkými modrými očami bola pohodená pri odpadkovom koši. Akoby sa s ňou už nikto nechcel hrať.
Jedného večera, keď všetky deti odišli domov a v škôlke zavládlo ticho, sa hračky prebudili k životu. Začali sa rozprávať medzi sebou o tom, ako sú nešťastné. Ich nešťastie plynulo z toho, ako sa k nim deti správajú.
„Už to nevydržím,“ povedala bábika. „Tá malá Zuzka ma dnes hodila o zem a skoro mi odtrhla ruku!“
„A ja mám odlomené koleso,“ sťažovalo sa autíčko. „Miško do mňa stále kope, akoby som bol futbalová lopta.“
„Deti sa k nám nesprávajú pekne. Nestarajú sa o nás. Ja tu už teda neostanem ani minútu a to isté odporúčam aj vám,“ prehovoril plyšový macko k ostatným hračkám.
Hračky pochopili, že takto to ďalej nejde. Rozhodli sa, že zo škôlky musia utiecť preč. Spoločne vymysleli plán. Kocky, ktoré boli najpevnejšie, vytvorili schody, po ktorých ostatné hračky vyliezli na okno. Odtiaľ sa spustili dole pomocou lana, ktoré bábiky uplietli zo svojich dlhých vlasov. Keď boli všetky hračky vonku, pocítili zvláštny pocit úľavy a slobody. Odteraz im už nikto nebude robiť zle.
Hračky sa vybrali v tmavej noci do neznáma. Keď prechádzali popri lese, stretli múdru sovu Bublinu. „Kam máte namierené, hračky?“ spýtala sa ich zvedavo.
Hračky jej vyrozprávali svoj príbeh a sova Bublina sa na chvíľu zamyslela. „Deti sa k vám naozaj správali nepekne. Ale ani od vás nie je správne, že utekáte.“
„Museli sme utiecť, už sa to nedalo vydržať,“ bránila sa bábika.
„Áno, chápem to,“ pokračovala sova. “ Mám pre vás návrh. Schovajte sa v tomto bútľavom strome. A ak deťom na vás záleží, nájdu vás tu.“
Hračky sa dohovárali, čo spravia. Macko bol proti. Bál sa, že keď ich deti nájdu, príde o svoju ruku. No väčšine hračkám sa ten nápad páčil. Po chvíli padlo rozhodnutie. „Ostaneme v bútľavom strome a budeme čakať,“ prehovorilo za všetkých autíčko.
Medzitým sa v škôlke ráno deti začudovane obzerali. Svoje hračky nikde nevideli. Kam ale zmizli? Pani učiteľka im vysvetlila, že hračky zo škôlky asi utiekli, keď sa k nim deti nesprávali pekne. Deti sa zamysleli a uvedomili si, že naozaj neboli k hračkám vždy milé.
Rozhodli sa, že ich pôjdu hľadať a ospravedlnia sa im. Janko si hneď všimol otvorené okno. „Pozrite sa, museli utiecť tým oknom.“
Deti vybehli von a pod oknom našli stopy od autíčok, ktoré viedli k neďalekému lesu. Deti sledovali túto stopu, až kým nedošli k bútľavému stromu. Keď zbadali hračky, hneď sa k nim rozbehli a všetky ich objímali.
„Prepáčte nám, hračky, že sme sa k vám nesprávali pekne,“ ospravedlňovali sa jedno cez druhé. „Sľubujeme, že už budeme vždy opatrní a budeme sa o vás dobre starať.“
Hračky videli, že to deti myslia úprimne a odpustili im. Spoločne sa vrátili do škôlky, kde deti hračky opravili a dali ich pekne na svoje miesta.
Od tých čias sa v škôlke už nikdy nestalo, že by sa deti k hračkám nesprávali pekne. Naopak, zaobchádzali s nimi opatrne a s láskou, pretože si uvedomili, aké sú hračky pre ne dôležití kamaráti.
A tak si hračky a deti v škôlke odvtedy nažívali šťastne a veselo. Hračky už nikdy nemuseli utekať preč a deti sa naučili, že ak chcú mať pekné a funkčné hračky, musia sa o ne dobre starať.
Zaujímavosti pre deti
