Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
Emka bola malé dievčatko s veľkými očami plnými zvedavosti a lásky k prírode. Najviac na svete milovala prechádzky lesom, kde trávila celé hodiny pozorovaním každého lístka, každej vetvičky a vône, ktorá sa niesla vzduchom. Jej obľúbeným miestom bol krásny listnatý les, kde sa popri sebe majestátne dvíhali duby, buky, jelše a brezy. V tomto lese sa cítila úplne doma, akoby stromy boli jej starými priateľmi.
Emka mala zvláštny pocit, že tieto stromy neboli obyčajné. Vždy, keď ich objala, cítila slabé chvenie, akoby pod jej rukami tĺklo malé lesné srdce. Stromy na ňu ticho šepotali, listy sa jemne hojdali v rytme vetra, a Emka sa cítila, akoby bola súčasťou tejto prastarej prírodnej symfónie.
Jedného slnečného rána sa Emka, ako obyčajne, vybrala na prechádzku do svojho obľúbeného lesa. Cítila sa plná radosti, keď už z diaľky zbadala siluety svojich stromov. No ešte než k nim prišla, z lesa započula zvláštny zvuk – hlučné pílenie a praskanie dreva. Srdce jej poskočilo v obave.
Keď pribehla na miesto, uvidela tam veľkého drevorubača s mohutnou sekerou a reťazovou pílou. Stromy padali k zemi jeden za druhým, a Emke sa do očí nahrnuli slzy. Nemohla predsa dovoliť, aby jej les zničil!
Pribehla k drevorubačovi a zakričala: „Prestaňte! Nechajte môj les na pokoji!“
Drevorubač sa na ňu pozrel s tvrdým výrazom a zasmial sa. „Čo ty, malé dievča, chceš robiť proti mne? Choď preč, tu nemáš čo hľadať!“
Emka však neustúpila. „Tento les je živý! Tieto stromy majú dušu. Nemôžete ich zničiť!“
No drevorubač iba pokrčil plecami a švihol rukou, akoby ju chcel odohnať ako otravnú muchu. Keď Emka neodišla, v očiach sa mu zračil hnev. Priblížil sa k nej a zdvihol ruku, akoby ju chcel chytiť.
V tej chvíli sa však stalo niečo nečakané. Jeden z obrovských dubov, ktorý stál neďaleko, sa začal hýbať. Jeho mohutné vetvy sa natiahli a obopli drevorubača okolo hrude. Muž vykríkol od prekvapenia, ale skôr, ako sa stihol spamätať, ďalší strom – vysoký buk – sa naklonil a prebral si ho konármi od dubu.
Stromy si ho navzájom prehadzovali, až sa muž ocitol na okraji lesa. Tam ho uchopila breza a jemne, no nekompromisne, vyhodila z lesa. Drevorubač dopadol na zem s omráčeným výrazom v očiach a v strachu sa rýchlo rozbehol preč, sľubujúc, že sa už nikdy do toho lesa nevráti.
Emka stála ohromená. Stromy sa opäť pomaly narovnali a ich lístie zašumelo, akoby ďakovalo za jej odvahu. Srdce jej búšilo radosťou a úľavou, že jej milovaný les je zachránený.
Keď sa však chcela pohnúť domov, pocítila, ako sa zdvihol jemný vánok a zašumel medzi listami stromov. Vzduchom sa niesol pokojný šepot a Emka zrazu zacítila, ako sa okolo jej nôh jemne ovíjajú korene s drobným machom. Stromy sa jej chceli poďakovať za statočnosť.
V tej chvíli z brezy spadol jeden jediný žiarivo biely list, ktorý pomaly klesol k zemi priamo pred Emku. Keď ho zdvihla, jej telom prebehla zvláštna žiara a stalo sa niečo čarovné. Šum listov sa zmenil na zrozumiteľný šepot slov. Stromy jej dali neskutočný dar. Emka rozumela reči stromov.
„Vždy som vedela, že tento les je živý,“ pousmialo sa dievčatko.
Od toho dňa Emka cítila ešte hlbšie spojenie s lesom. Vedela, že jej priatelia, stromy, na ňu vždy budú dávať pozor, rovnako ako ona bude dávať pozor na ne.
Zaujímavé informácie pre deti
