V jednom čarovnom lese, kde stromy boli vyššie a zelenšie ako kdekoľvek inde a v potokoch čistých ako krištáľ plávali tie najväčie ryby, sa jedného dňa narodilo dračie mláďa. Tento dráčik, ktorému dali meno Florián, bol v skutku nádherný. Jeho šupiny sa leskli na slnku ako tisíce malých diamantov. Mal však jednu zvláštnosť – narodil sa bez krídel. V dračom svete, kde bolo lietanie dôležitou súčasťou života, to bolo pre Floriána veľmi smutné. Kým jeho súrodenci lietali vysoko nad horami a hrali sa v oblakoch, Florián zostával na zemi a len smutne pozoroval oblohu.
Florián sa každý deň snažil skákať čo najvyššie, ale nikdy sa nedokázal odlepiť od zeme. Keď jeho súrodenci odleteli, on zostal sám a plakal. Jedného dňa ho v tomto smutnom stave našla skupina detí, ktoré sa hrali neďaleko lesa. Keď videli uplakaného dráčika, okamžite k nemu pribehli a začali sa ho vypytovať, čo sa stalo.
„Prečo plačeš, malý dráčik?“ spýtala sa Zuzka, ktorá vždy vedela, ako utešiť ostatných.
„Narodil som sa bez krídel,“ odpovedal Florián so slzami v očiach. „Nikdy nebudem môcť lietať ako ostatní draci. Nikdy neuvidím svet z výšky.“
Deti sa na seba zamyslene pozreli. Boli veľmi bystré a nápadité, a hneď dostali nápad, ako dráčikovi pomôcť. „Čo keby sme ti vyrobili krídla?“ navrhol Janko, ktorý sa často motal v otcovej stolárskej dielni. „S drevom vieme pracovať, a možno by sme mohli niečo vymyslieť.“
Florián si pretrel oči a prvýkrát sa na deti trochu usmial. „Ale ako? Môže to fungovať?“
„Určite áno!“ vyhlásil Matúš, ktorý bol síce najmenší, ale mal najväčšiu predstavivosť. „Len nám musíš veriť.“
Deti si dráčika premerali a hneď ako sa vrátili do dediny, pustili sa do práce. Spoločne v stolárskej dielni vybrali drevo, ktoré bolo pevné, ale ľahké ako pierko. Potom zohnali kusy kože, ktoré im daroval miestny obuvník. Opatrne a starostlivo tvarovali krídla, aby boli dostatočne veľké a silné, ale zároveň ľahké pre malého Floriána. Trvalo im niekoľko dní, kým dokončili svoje dielo.
Keď konečne priniesli krídla do lesa, Florián bol nesmierne nadšený. Deti mu pomohli pripevniť krídla na jeho chrbát, a hoci to najprv bolo zvláštne a trochu nepríjemné, dráčik bol odhodlaný vyskúšať ich.
Florián začal pomaly, najprv len skákal a trepotal krídlami. Postupne získaval istotu, až jedného dňa, keď sa odrazil silnejšie ako kedykoľvek predtým, sa konečne odlepil od zeme. Vzniesol sa nad stromy a s úžasom zistil, že môže lietať! Jeho srdce sa naplnilo radosťou a na oblohe sa rozžiaril ako malý ohnivý meteor.
Deti sa radostne rozbehli za ním, kričali a mávali mu. Florián sa k nim vrátil a pristál vedľa nich s obrovským úsmevom. „Ďakujem vám, priatelia!“ zvolal. „Teraz môžem lietať!“
„A teraz je čas, aby som vám ukázal svet z výšky,“ navrhol Florián, aby si deti sadli na jeho chrbát a preleteli sa nad krajinou. Deti s nadšením súhlasili. A tak sa všetci pevne držali a Florián vzlietol do oblakov. Leteli nad lesmi, riekami a horami, videli zvieratá, ktoré sa na nich zvedavo pozerali, a cítili vietor vo vlasoch. Bol to najkrajší deň nie len pre malého draka ale aj pre deti.
Od toho dňa sa Florián a deti stali nerozlučnými priateľmi. Dráčik lietal každý deň a vždy, keď sa cítil smutný alebo osamelý, stačilo, aby si spomenul na svojich priateľov, ktorí mu pomohli splniť jeho najväčší sen. A deti? Tie nikdy nezabudli na deň, keď sa vzniesli do oblakov na chrbte svojho najlepšieho priateľa, malého dráčika Floriána.
Takto sa zrodilo priateľstvo, ktoré bolo také silné, že vydržalo celý život. A ak niekedy uvidíte na oblohe zvláštne tvary lietajúce v diaľke, možno je to práve Florián, ktorý so svojimi priateľmi prelieta nad krajinou, šťastný a slobodný.
Zaujímavé informácie pre deti
