Začala sa zima. V malom mestečku ukrytom pod bielou perinou snehu bol mrazivý deň. Každá ulica, každý dom a každý konár stromu bol ozdobený ligotavými kryštálikmi ľadu. Z komínov stúpal teplý dym a ľudia sa náhlili ulicami, zabalení do šálov, kabátov a hrubých rukavíc. No na rohu jednej opustenej uličky, tam, kde sa dlažba jemne stráca pod vrstvou snehu, ležala červená čiapka.
Nebola to obyčajná čiapka. Vyzerala ako kúsok trblietavej vianočnej ozdoby s malou bielou bambuľkou na vrchu. Ale teraz ležala na snehu, opustená a osamelá, napospas mrazivému vetru.
Zrazu sa ulicou prehnal silný závan vetra. Vietor sa zahral s čiapkou, podvihol ju z miesta a začal ju unášať ponad chodníky a cesty ako malého červeného vtáčika, ktorý nevie, kam má letieť. Čiapka sa vrtela vo vzduchu, tancovala a hľadala… hľadala niečiu hlavu, ktorú by mohla zohriať.
Čiapka sa spustila nízko nad cestou, kde práve bežal Marek. Mal sotva sedem rokov a do školy chodil s veľkou aktovkou, ktorá mu na chrbte smiešne poskakovala. Marek dychčal, lebo sa ponáhľal. Zo strechy jednej chalupy sa náhle zosypal sneh, a práve v tom okamihu čiapka pristála Marekovi priamo na hlave. „Čo to…?“ zastal prekvapený chlapec.
Keď si uvedomil, že má na hlave novú čiapku, jeho tvár sa rozžiarila. „Aká krásna! A taká hebučká!“ Marek pocítil, ako ho čiapka okamžite zahriala. Studený vietor mu už neprenikal až ku krku a ani mu nemrzol nos. Aj keď sa ponáhľal, pocítil v sebe zvláštnu spokojnosť.
„Ďakujem ti, čiapka,“ zašepkal a s radosťou bežal ďalej. No vietor sa rozhodol, že Marek má už dosť tepla, a tak čiapku znovu odfúkol.
Čiapka sa vznášala pomedzi zasnežené domy a nakoniec pristála na najväčšej hlave, akú kedy našla – na hlave snehuliaka, ktorý stál na dvore vedľa drevenej lavičky. Snehuliakovi malo byť jedno, že mu je zima, veď predsa nebol človek! No keď mu čiapka pristála na hlave, akoby sa v ňom niečo prebudilo.
„Ááá, aké teploooo!“ zahundral tichým hlasom, ktorý zaznel ako vŕzganie snehu pod ťažkou nohou. Tak či tak, vďaka čiapke sa zrazu necítil sám. Stál v záhrade s úžasnou čapicou a cítil, akoby patril do sveta ľudí. Bol taký šťastný, až sa jeho mrkvový nos obrátil k modrej oblohe.
No vietor nechcel, aby čiapka zostala len na jednej hlave, a tak ju vyfúkol do vzduchu a odniesol preč.
Hneď na druhom konci mestečka, pri mestskej fontáne, ktorú zima premenila na ľadovú sochu, ležal schúlený túlavý psík. Jeho srsť bola mokrá od snehu. Psík sa snažil zahriať, ale zimný chlad bol nemilosrdný.
Tuším sa nebojácna čiapka rozhodla, že tentoraz zohrá hrdinskú úlohu. Spustila sa späť z oblohy a nežne pristála na hlave psíka. Bol to zvláštny pohľad – pes s červenou čiapkou! Ale psík sa zahrial. Na chvíľu cítil, že všetko bude dobré. Veselo zavrtel chvostom a z mrazu si prestal robiť starosti.
Ibaže vietor nezvyčajného psa nenechal dlho v pokoji. Fúkol raz, dvakrát a čiapku poslal ďalej.
Čiapka letela ponad zamrznuté okná domov až k hlavnej ulici, kde vo všetkých farebných odtieňoch svietili vianočné svetlá. Pri stánku s pečenými gaštanmi stála stará pani v tmavom kabáte. Jej ruky maličké a zmrznuté držali v rukách drevenú naberačku, ktorou pripravovala horúce gaštany pre deti aj dospelých.
Bola unavená, dlho stála v snehu, no keď jej čiapka spadla rovno na hlavu, cítila, akoby objala horúci krb. Zdvihla oči k nebu a usmiala sa. „Ďakujem,“ zašepkala do večerného ticha. No vietor mal svoje plány a poslal čiapku ďalej.
Po mnohých dobrodružstvách čiapka hľadala ďalšiu hlavu. Na lavičke sedelo dievčatko Tamara s očami upretými na snehovú pokrývku. Mala dlhé ryšavé vlasy a červený nos, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani sob Rudo.
„Ach, kde len je moja čiapka?“ smutne zašepkala a chytila si svoju studenú hlavu. Mala pocit viny, že ju pred dvoma dňami stratila.
No vtedy vietor zavial naposledy. Čiapka sa vrátila domov – pristála Tamare na hlave presne ako chýbajúci kúsok skladačky. „Našla si ma!“ vyhŕkla Tamara šťastne. Čiapka hneď Tamarinu hlavu zahalila teplom, ktoré jej tak chýbalo. Zasmiala sa, až sa ozvali všetky snehové vločky naokolo.
A od toho dňa čiapka mala svoju hlavu – a už nikdy neodletela.
