Túto rozprávku si môžete aj vypočuť…
Raz za rok sa v našej škole objavil čarovný starček. Bolo to vždy na konci školského roka. Prišiel nám rozdať radosť a odmeniť nás za všetko, čo sme v škole toho roku zvládli. Neviem, či chodil aj na iné školy, ale asi nie. Moji kamaráti z iných miest mi o starčekovi nikdy nehovorili. Preto sa vám možno tento príbeh bude zdať neuveriteľný. Ale naozaj sa stal.
Deti z našej školy si na konci školského roka želali rôzne darčeky, hlavne hračky a sladkosti. Keďže to bol čarovný starček, vedel nám splniť aj nezvyčajné želania. Napríklad môj spolužiak Jano, ktorý bol blázon do rýchlych áut, túžil stať sa na jeden deň automobilovým pretekárom. Čarovný starček tri krát lúskol prstami, dva krát zapískal… no, zapískal. Starčekovi chýbali predné zuby, tak skôr šušľavo fúkal ako pískal. Potom vyslovil čarovné zaklínadlo, „Astrabustus korytus, mantratatra hobitus“. Janko odrazu sedel v pretekárskom aute a šialenou rýchlosťou sa rútil po závodnom okruhu.
Piatačka Evka mala ešte zvláštnejšie želanie. Poprosila čarovného starčeka, aby na začiatku leta aspoň na jeden deň snežilo. Milovala lyžovanie, tak sa chcela lyžovať. Starček tri krát lúskol prstami, dva krát zapí… teda zašušlal dierou medzi zubami a vyslovil čarovné zaklínadlo. A naozaj. Napadlo toľko snehu, že sa Evka mohla celý deň lyžovať.
Dokonca aj našim učiteľkám plnil želania. Prečo nie, veď aj ony si to zaslúžili. A aj keď ich želania neboli také zábavné, väčšinou chceli niečo vylepšiť na našej škole, starček ich za ne pochválil.
Neviem prečo, ale moje želanie si nechal vždy nakoniec. Možno sa mu zdalo najviac bláznivé, možno bolo príliš ťažké na čarovanie a možno… No proste neviem prečo.
Jeden rok som si želal, keby sa celá naša škola premenila na čokoládové kráľovstvo. Predstavte si, odrazu sa všetko v našej škole zmenilo na čokoládu. Boli z nej stoly, stoličky, tabuľa, dokonca aj kriedy boli čokoládové. Všetci žiaci sa pustili do jedenia. Karol zjedol celé umývadlo. Alenka si pochutnávala na kvetináčoch. O chvíľu bolo zjedené všetko. V tom niekto vykríkol: „Poďte von, aj záhrada je plná čokolády.“ Naozaj, všetky stromy, kríky, kvety, všetko bolo z čokolády. Dokonca aj náradie, s ktorým sme v našej školskej záhrade pracovali. Bolo to neuveriteľné. Skončili sme, až keď nás všetkých strašne boleli bruchá. Naša škola, ostala úplne prázdna. Neostalo tam žiadne zariadenie. Tešili sme sa, že už do školy nemusíme chodiť, ale čarovný starček na žiadosť učiteliek pričaroval všetko späť.
Ďalší rok, pri spomienke na bolesť brucha z čokolády, som nad svojim želaním popremýšľal radšej trocha viac. Odrazu mi v hlave zasvietilo. Stroj času, to je nápad. A dobrý čarovný starček ho naozaj vykúzlil. Bola to len stará skriňa, ale keď som vošiel dovnútra a pomyslel som si na akýkoľvek deň, odrazu som sa tam preniesol v čase. A tak som celý deň cestoval do minulosti. Pozrel som si dinosaury aj starovekých ľudí v jaskyniach. Navštívil som kráľov a kráľovné. Dokonca som sa stretol aj s mojim dedom, ktorý žiaľ z tohto sveta odišiel skôr, ako som tu prišiel ja. Videl som toho naozaj veľa, ale napadlo mi ešte jedno. Ak dokážem ísť do minulosti, môžem ísť aj do budúcnosti? Skúsil som to. Nádhera. Odrazu som bol v našej škole v deň, ktorý mal ešte len prísť. Akurát sme mali písať písomku. Nebolo by zlé, keby som mal zadania všetkých písomiek, pomyslel som si. A tak som precestoval všetky dni, kedy sme mali písať písomky, aby som zistil, kedy a z čoho ich budeme písať. Aký bol výsledok? Všetci sme dostávali počas celého roka len samé jednotky. Samozrejme, že nakoniec to prasklo. Spolužiačka Zuzka prezradila naše tajomstvo, a tak som mal na ďalší rok zakázané želať si od čarovného starčeka stroj času.
O rok som si povedal, ok, tak stroj času teda nie. Vždy som ale sníval o tom, že by som chcel vedieť lietať ako vták alebo superhrdina. Čarovný starček mi na 24 hodín daroval magický plášť, ktorý mi umožnil vzlietnuť do oblakov a pozerať sa na svet zhora. Upozornil ma, aby som nezabudol byť do 24 hodín na zemi, lebo plášť zmizne a ja stratím schopnosť lietať. Keď som prvýkrát vzlietol, cítil som sa ako v sne. Vietor mi svišťal okolo uší a celý svet podo mnou vyzeral ako malá hračka. Lietal som nad mestom, nad lesmi a lúkami. Dokonca som preletel aj ponad náš školský dvor a všetci moji spolužiaci mi mávali a kričali. Cítil som sa ako najšťastnejší chlapec na svete.
Avšak, čas bežal rýchlo. Keď sa deň blížil ku koncu, letel som ku škole. Nad školou som chcel spraviť ešte pár obrátok, aby som pomachroval pred dievčatami. Hlavne pred Zuzkou. No v tom, presne ako starček povedal, keď uplynulo 24 hodín, lietajúci plášť zmizol a ja som padal z výšky. Našťastie, Boris si želal veľký bazén, a ja som padol rovno do neho. Keď som celý mokrý ale vysmiaty vyliezol z bazéna, z pohľadov našich učiteliek som pochopil, že budúci rok si nebudem môcť želať ani lietajúci plášť. Bolo to však úžasné dobrodružstvo a vedel som, že na tento deň nikdy nezabudnem.
Ďalší rok už starček do školy neprišiel. Roky plynuli a čarovný starček sa neukázal. Škola bez neho bola stále zábavná, no už nikdy nebola taká výnimočná. Rokmi som na neho postupne zabudol. Skončil som školu, vyrástol som a stal sa zo mňa dospelý človek. Život pokračoval ďalej, našiel som si prácu, oženil som sa so Zuzkou, pred ktorou som machroval s lietajúcim plášťom a narodil sa nám syn, ktorý začal chodiť do tej istej školy, kam som kedysi chodil aj ja.
Jeden deň som prišiel z práce domov a môj syn, celý šťastný a vzrušený, mi rozprával o zvláštnej návšteve na ich škole.
„Tati, tati! Dnes k nám do školy prišiel čarovný starček!“ vykríkol. „Bol úplne úžasný! Plnil nám želania a všetci sme mali takú radosť!“
Nemohol som tomu uveriť. Čarovný starček sa vrátil. Spomienky na všetky tie nádherné chvíle z detstva sa mi náhle vrátili. Rozhodol som sa, že pôjdem do školy a pokúsim sa starčeka znova stretnúť.
Na druhý deň som odprevadil syna do školy. Všade bolo cítiť radosť. Deti boli plné očakávania a nadšenia. Vtom som ho uvidel. Stál tam, na školskom dvore, presne taký, ako si ho pamätám – s jeho láskavým úsmevom a šušľavým pískaním.
„Dobrý deň, starček,“ oslovil som ho s úctou a troškou nervozity. „Pamätáte si na mňa?“
Starček sa na mňa pozrel a jeho oči šibalsky zažiarili. „Ale samozrejme, že si ťa pamätám, chlapče môj. Ako by som mohol zabudnúť na takého šibala,“ povedal s úsmevom. „Bol si vždy plný neuveriteľných želaní.“
„Prečo ste prestali chodiť do našej školy?“ spýtal som sa.
Starček sa na chvíľu zamyslel. „Každý má svoj čas a miesto, kde môže priniesť kúzlo. Potreboval som čas na obnovu svojich síl. Ale vždy som vedel, že sa raz vrátim.“
Bolo to, akoby sa vrátil čas. Starček a ja sme sa prechádzali po školskom dvore a rozprávali si príbehy o všetkých tých nezabudnuteľných chvíľach, ktoré sme spolu zažili. Ako som sa rozprával s čarovným starčekom, začal som premýšľať o tom, aké by mohlo byť moje posledné želanie. Aké šialenstvo by som ešte mohol prežiť?
Vtom mi napadlo niečo naozaj zvláštne. Podišiel som bližšie k starčekovi a ticho som mu pošepkal svoje želanie. Starček sa na mňa usmial, jeho oči zažiarili a lúskol prstami. Dvakrát neúspešne zapískal a vyslovil čarovné zaklínadlo: „Astrabustus korytus, mantratatra hobitus.“
Odrazu sa celé okolie rozžiarilo a ja som cítil, ako sa svet okolo mňa mení. Kúzlo začalo pôsobiť okamžite. Ľudia po celom svete začali cítiť teplo vo svojich srdciach. Nezáležalo na tom, kde žili, akého boli náboženstva alebo aký mali pôvod. Všetci začali prejavovať viac lásky a porozumenia jeden voči druhému. Ľudia začali spolu viac komunikovať, začali si viac pomáhať a spoločne riešiť problémy. Svet sa začal meniť na lepšie miesto.
Čarovný starček sa na mňa pozrel a povedal: „Tvoje želanie má naozaj veľkú hodnotu. Dúfam, že ľudia budú aj naďalej šíriť lásku a porozumenie, aj keď moje kúzlo vyprchá. Máš veľké srdce a verím, že to, čo si si želal, bude inšpiráciou pre ďalšie generácie.“
Odvtedy sa z čarovného starčeka stal nielen symbol zázrakov, ale aj pripomienka toho, že každý z nás môže svojimi skutkami prispieť k tomu, aby bol svet lepším miestom. A tak sme žili s vedomím, že láska a porozumenie sú najväčšími kúzlami, ktoré môžeme vo svojom živote zažiť a šíriť.
Zaujímavé informácie pre deti
