Čarovný mlynček

V malej dedinke uprostred zelených polí a lesov žili dve sestry, Anička a Marienka. Boli to usmievavé dievčatká s iskričkami v očiach. No nie vždy mali sestry dôvod na radosť. Žili len so svojou mamou a ich komora stále zývala prázdnotou. Mama sa zo všetkých síl snažila zabezpečiť pre ne všetko potrebné, ale niekedy mali na stole len suchý chlieb.

Jedného rána, keď slnko len začínalo vykúkať spoza vrcholkov stromov, povedala mama dievčatám: „Ak nazbierate v lese huby, uvarím vám teplú polievku.“ Anička a Marienka sa potešili a s košíkmi sa hneď vybrali do lesa. Tichú a tajomnú atmosféru lesa dopĺňali slnečné lúče prechádzajúce cez konáre a listy stromov, ktoré vytvárali na zemi krásne vzory.

Aj keď sa už nachádzali hlboko v lese, veľa húb nenašli. Zrazu však Marienka zbadala niečo zvláštne medzi koreňmi starého dubu. „Pozri, Anička, čo to je?“ ukázala na starý, zaprášený mlynček. Bol pokrytý machom a pavučinami, no aj tak mal zvláštne čaro, ktoré deti priťahovalo. „Zoberme ho domov. Očistíme ho a možno bude ešte fungovať,“ navrhla Anička.

Keď sa vrátili domov, položili mlynček na stôl a začali ho čistiť. Pod vrstvou špiny sa objavil krásne vyrezávaný drevený mlynček s rúčkou natretou zlatou farbou. „Skúsme ním zatočiť,“ navrhla Marienka. Otočili rúčkou raz, nič sa nestalo. Otočili druhýkrát, stále nič. Keď však otočili tretíkrát, celý dom naplnila príjemná vôňa. Prázdny stôl, na ktorom nebolo ani omrvinky, sa náhle začal plniť lahodným jedlom! Misky plné teplej polievky, chrumkavý chlieb, ovocie a sladké koláče.

Dievčatá boli ohromené. „To je zázrak!“ zvolala Anička. Keď sa mama vrátila do izby, nemohla uveriť vlastným očiam. „Ako sa to stalo?“ spýtala sa. Dievčatá jej všetko vysvetlili a spoločne sa radovali z nečakaného daru. Od toho dňa už nemali hlad.

Anička a Marienka však vedeli, že v ich dedine žije mnoho ľudí, ktorí nemajú dosť jedla. O svoje šaťstie sa rozhodli podeliť so všetkými v dedine. Pozvali susedov a priateľov a každému pomocou čarovného mlynčeka dopriali plný stôl dobrôt. Ľudia z celej dediny k nim chodili a boli vďační za ich štedrosť.

V dedine však žil aj starý krčmár. Bol to mrzutý muž s chamtivým srdcom. Keď videl, ako sa všetci radujú a jeho krčma zíva prázdnotou, naplnila ho závisť. „Prečo by mali mať oni všetko to jedlo a ja nič?“ hneval sa. Rozhodol sa, že mlynček musí byť jeho.

V noci, keď všetci spali, krčmár potichu vkĺzol do domu sestričiek. Mlynček ležal na stole, kde sa leskol v mesačnom svetle. Krčnár ho rýchlo schmatol a utiekol späť do svojej krčmy. Myslel si, že s ním zbohatne a bude mať všetko, čo si len zažiada.

Ráno, keď sa Anička a Marienka zobudili, zistili, že mlynček je preč. „Kde je náš mlynček?“ zvolala Anička so slzami v očiach. Hľadali ho všade, ale márne. Spýtali sa aj mamy, ale ani ona nič nevedela. Rozhodli sa, že musia zistiť, čo sa stalo.

Začali sa vypytovať po dedine, no nikto nič nevedel. Až stará suseda im šepkala: „Včera som videla, ako v noci krčmár kráčal smerom k vášmu domu.“

Dievčatá okamžite vedeli, že ich mlynček musel ukradnúť krčmár. Spolu šli do krčmy a zaklopali na dvere. Keď krčmár otvoril dvere, neprívetivo sa na ne pozrel. „Čo chcete?“ zavrčal.

„Prosím, vráť nám náš mlynček,“ povedala Marienka odvážne. „Neviem, o čom hovoríš,“ odvetil jej hrubo. „Teraz choďte preč, mám veľa práce.“ Dievčatá však neodišli. „Vieme, že si ho vzal. Nie je správne kradnúť,“ dodala Anička.

Krčmár sa len zasmial a zavrel dvere. Dievčatá boli zúfalé, domov sa vrátili na prázdno. So slzami v očiach všetko vyrozprávali mame. Tá ich objala a povedala: „Nebojte sa, spravodlivosť vždy zvíťazí.“

V tom prišli dedinčania. Všetci vedeli, ako sa sestričky delili s celou dedinou o svoje šťastie, a tak sa rozhodli, že im pomôžu. Zorganizovali sa a spoločne šli za krčmárom. „Krčmár, vieme, že máš mlynček Aničky a Marienky. Vráť im ho,“ kričali dedinčania spločne.

Krčmár pochopil, že proti celej dedine nemá šancu. Sklopil hlavu a priznal sa: „Áno, vzal som ho. Závisť ma zaslepila. Prepáčte mi.“ Mlynček vrátil dievčatám a sľúbil, že sa polepší.

Od toho dňa sa krčmár zmenil. Pochopil, že závisť a chamtivosť prinášajú len nešťastie, zatiaľ čo láskavosť a delenie sa s inými napĺňa srdce radosťou. Preto začal pomáhať ostatným a spolu s dievčatami organizoval hostiny pre celú dedinu. Dedinčania odvtedy žili v spokojnosti a radosti, a nikto už netrpel hladom.Bol nádherný jesenný deň. Vzduch bol svieži, vietor jemne pofukoval a stromy sa obliekali do teplých odtieňov oranžovej, červenej a žltej farby. Na svahu malého kopca sa zišla skupinka detí z blízkej dedinky. Každé z nich držalo v rukách šarkana, ktorého si vlastnoručne vyrobili. Šarkany boli pestrofarebné, zdobené rôznymi stuhami a vzormi. No najväčší a najkrajší šarkan patril dvojčatám Eme a Adamovi. Celé dni ho starostlivo vyrábali z papiera, látky a konárikov. Bol jasne červený s dlhou zelenou stuhou, ktorá sa vznášala vo vetre ako dračí chvost.

Ema s Adamom vyšli na najvyššie miesto kopca, kde bol vietor najsilnejší. S nadšením vypustili svojho šarkana vysoko do oblakov a s úsmevom sledovali, ako stúpa čoraz vyššie a vyššie. Zdalo sa, že sa dotkne oblakov. Všetky deti s úžasom pozerali, ako ich veľký šarkan ladne tancoval na oblohe.

Zrazu sa však stalo niečo nečakané. Vietor napol svoje pľúca a zafúkal silnejšie. Šarkan, držiac sa len na tenkom špagáte, sa náhle odtrhol. Ema s Adamom vykríkli, keď ich milovaný šarkan zmizol za obzorom, unášaný silným prúdom vzduchu. Deti neváhali a rýchlo sa rozbehli za ním, presvedčené, že ho musia nájsť.

Behali po lúke, prechádzali cez lesík, ale šarkana nikde nebolo. Až po dlhom hľadaní, keď už boli unavené, ho zbadali. Bol zachytený vysoko v korune mohutného dubu na okraji lesa. Snáď všetky deti z dediny sa zhromaždili pod stromom a pozerali na šarkana, ktorý sa jemne kýval vo vetre. „Ako ho dostaneme dole?“ pýtala sa Ema sklamane.

„Môžeme skúsiť vyliezť,“ navrhol Adam, no keď sa pokúsil vyšplhať na strom, rýchlo zistil, že je príliš vysoký a je to nebezpečné. Deti premýšľali, skúšali hádzať palice, skákali, ale všetko márne. Šarkan zostával uväznený medzi konármi. Emke začali po lícach stekať veľké slzy. Neverila, že šarkana dokážu zachrániť.

V tom sa z hustých vetiev stromu zjavila malá veverička. Sledovala deti, ako sa márne snažia získať svojho šarkana. „Pozrite, veverička!“ zvolala Zuzka, najmladšia z detí. Veverička sa s ľahkosťou rozbehla po kmeni stromu a zastavila sa priamo pri šarkanovi. Deti s nádejou sledovali, čo sa bude diať.

A vtedy sa nad nimi ozvalo tiché zakrákanie. Na oblohe zakrúžila veľká čierna vrana a zletela priamo k šarkanovi. Vrana a veverička začali spoločne skúmať, ako by mohli šarkana uvoľniť. Vrana opatrne ťahala stuhy, zatiaľ čo veverička sa snažila rozmotávať špagát.

Deti s napätím čakali, keď zrazu – šarkan sa pomaly začal uvoľňovať. Zosunul sa po konároch a nakoniec, akoby zázrakom, spadol priamo k nohám detí. Všetky deti vykríkli od radosti a tlieskali svojim novým lesným priateľom.

„Ďakujeme, veverička! Ďakujeme, vrana!“ volali deti a mávali na zvieratá, ktoré im pomohli. Vrana zakrákala na rozlúčku a veverička šikovne zmizla v korune stromu.

Od toho dňa deti nikdy nezabudli na láskavosť, ktorú im prejavili zvierací priatelia. Pri každej prechádzke nosili veveričke oriešky a vrane kúsok pečiva ako poďakovanie za ich pomoc. A keď sa ich niekto opýtal, prečo to robia, Ema s Adamom sa len usmiali a odpovedali: „Pretože priateľstvo je cennejšie ako akákoľvek vec.“