V kráľovstve Zlatoles, kde sa rána trblietali ako med na chlebe a večery voňali po lipovom kvete, žil mladý princ Tobias. Zámok stál na kopci nad striebristou riekou a jeho veže sa každé ráno kúpali v ružovom svetle. V záhradách spievali drozdy, fontána ticho žblnkotala a z kuchyne sa niesla vôňa teplých rožkov a škorice.
Tobias mal dvoch starších bratov – princa Viktora a princa Mateja. Obaja boli vysokí, silní a odvážni. Viktor vedel mečom preseknúť jablko napoly, ešte skôr, než dopadlo na zem. Matej jazdil na koni tak rýchlo, že mu plášť vial za chrbtom ako modrý obláčik. Keď prišli na nádvorie, zbroje im cinkali a sluhovia obdivne šepkali: „To sú veru ozajstní hrdinovia!“
Tobias ich obdivoval celým srdcom. Aj on sa chcel stať hrdinom.
Lenže keď chytil meč, ruky sa mu roztriasli a čepeľ mu klesla až k čižmám. Keď sa pokúsil vysadnúť na koňa, skončil viac na krku koňa než v sedle. A keď mal trénovať s bratmi, tvár mu horela od hanby.
„Nikdy nebudem taký ako oni,“ povzdychol si jedného večera a sadol si pod starú vŕbu pri jazierku.
Vŕba ticho šumela listami. V tráve cvrkali svrčky a voda voňala leknami. Tobias si všimol, že pri jeho nohách sedí ježko, na konári nad ním vrabec a pri brehu sa opatrne ukázala zelená žabka.
„Ty si dnes veľmi smutný,“ začvirikal vrabec.
Tobias prekvapene zdvihol hlavu. „Ty… ty vieš rozprávať?“
„Samozrejme, že vie rozprávať“ zakvákala žabka. „Len väčšina ľudí zvieratá nepočúva.“
A vtedy Tobias pochopil niečo zvláštne a nádherné: rozumel reči zvierat. Nie preto, že bol silný, ale preto, že vedel byť ticho, všímať si a počúvať s dobrým srdcom.
Od toho dňa sa jeho tajomstvo stalo jeho radosťou. Rozprával sa s bocianmi, ktoré poznali vzdialené krajiny, s líškou, ktorá poznala všetky lesné chodníčky, aj s rybami, ktoré vedeli, kde je voda hlboká a kde plytká. Tobias sa naučil, kde kvitnú najvoňavejšie bylinky, kam chodia srnky piť a kde vietor najviac fúka.
Jedného leta však prišla do Zlatolesa veľká starosť. Slnko pieklo celé dni, rieka sa stenčila na úzky pásik a studne v dedinách začali vysychať. Polia žltli, mlyn stíchol a ľudia chodili s vedrami ďalej a ďalej. Dokonca aj fontána na zámku prestala spievať.
Kráľ zvolal radu. Princ Viktor povedal: „Pôjdeme do hôr a prerazíme skaly!“ Princ Matej vyhlásil: „Privedieme vodu novým kanálom!“ A hneď sa pustili do práce. Boli statoční a mocní, no voda aj tak neprichádzala.
Tobias v ten večer nešiel na nádvorie. Vydal sa do lesa k vŕbe, kde sa schádzali jeho zvierací priatelia.
„Pomôžte mi,“ poprosil. „Kráľovstvo potrebuje vodu.“
Starý havran zakrákal: „V horách je zabudnutý prameň.“
„Počula som ho kedysi žblnkať,“ zašepkala laň.
„No cesta k nemu je skrytá,“ dodala líška a chvost sa jej mihol ako oranžový plamienok.
Tobias sa nadýchol studeného lesného vzduchu, ktorý voňal machom a ihličím. „Tak poďme.“
Na druhý deň nevzal meč ako jeho bratia. Vzal si len plášť, lampáš a kúsok chleba. Zvieratá ho viedli cez les, kde pod nohami mäkko pružilo lístie a cez koruny stromov prebleskovalo zlaté svetlo. Prešli popri papradiach vysokých ako ploty a vystúpili až k skalám, kde bolo počuť veľmi slabé… žblnk žblnk.
Za spleťou konárov a kameňov sa naozaj skrýval prameň – čistý ako sklo, studený ako ranná rosa. Tobias si kľakol a usmial sa. „Našli sme ho!“
Sám by však prekážky neodstránil. Preto sa rozbehol späť na zámok a zavolal bratov aj dedinčanov.
„Našiel som vodu,“ povedal. Viktor a Matej sa najprv prekvapene pozreli, no v Tobiasových očiach videli istotu. Nasledovali ho do hôr.
Tam sa ukázalo, že každý dar je dôležitý. Tobias viedol všetkých lesom a vysvetľoval, čo mu prezradili zvieratá. Viktor svojou silou odvalil najväčšie balvany. Matej priviedol kone, ktoré vytiahli ťažké kmene. Bobry pomohli postaviť malé hrádzy, aby voda tiekla správnym smerom. A vtáky lietali nad chodníkom a ukazovali najkratšiu cestu.
Keď odstránili posledný kameň, prameň radostne zaspieval. Voda sa rozbehla dolu svahom, cez mach, ponad korienky, do potoka, do rieky a napokon až k dedinám. Ľudia jasali, deti tancovali bosé vo vlhkej tráve a mlynské koleso sa znovu roztočilo.
Kráľ objal Tobiáša tak silno, až mu skĺzla korunka na čelo. „Syn môj,“ povedal dojato, „dnes si ukázal, že hrdina nemusí mať najťažší meč. Niekedy stačí otvorené srdce, múdra hlava a ochota pomáhať.“
Odvtedy už nik nehovoril o Tobiasovi ako o slabom princovi. Hovorili o ňom ako o princovi, ktorý počúval. A keď mal niekto problém, Tobias sa nezamračil ani nechválil. Sadol si, pozorne počúval a hľadal riešenie tak, aby pomohol každému.
A večer, keď vietor ticho hladil veže zámku a záhrady voňali po ružiach, si Tobias sadával pod starú vŕbu. Pri ňom driemal ježko, v tráve šepkali chrobáčiky a nad jazierkom žmurkali hviezdy.
Tobias sa už nechcel podobať na nikoho iného. Lebo pochopil, že najväčší hrdina je ten, kto objaví svoj vlastný dar a použije ho pre dobro druhých. A s tým pokojným poznaním zaspávalo celé kráľovstvo Zlatoles mäkko, ticho a spokojne.
