V malej dedinke na okraji rozsiahleho lesa žil chlapec menom Matúš. Desaťročný chlapec s divokou povahou bol neposedný a veľmi zvedavý. Rád skúmal okolie, ale namiesto toho, aby prírodu obdivoval, často ju ničil a zvieratkám robil zle.
Les, do ktorého Matúš často chodieval, bol nádherný a tajomný. Staré stromy so svojimi hrubými kmeňmi a rozvetvenými korunami sa tiahli do výšky, vytvárajúc hustý baldachýn, cez ktorý len občas preniklo slnečné svetlo. Kvetiny rôznych farieb a tvarov zdobili lesnú podlahu a malé potôčiky bublali medzi machom pokrytými kameňmi. V tomto lese žilo množstvo zvieratiek, od srniek a veveričiek po vtáky s pestrými pierkami ako aj malé lesné bytosti, ktoré sa ukrývali pred zrakom ľudí.
Matúš však neprišiel do lesa obdivovať jeho krásu. Už od mladosti mal zvláštnu záľubu v tom, ako zvieratkám ubližovať. Raz naháňal veveričky, kým sa unavené neschovali do najvyšších konárov stromov. Inokedy rozbíjal hniezda vtákom alebo hádzal kamene do potoka, aby plašil rybky.
Zvieratká v lese sa začali Matúša báť a vždy, keď počuli jeho kroky, ukrývali sa. Ale les mal svoje vlastné ochranné sily. V hĺbke lesa, kde ľudská noha len málokedy vkročila, žila lesná víla menom Liana. Liana bola ochrankyňou lesa a všetkých jeho obyvateľov. Dlho pozorovala Matúša a rozhodla sa, že musí zasiahnuť.
Jedného dňa, keď Matúš púšťal dole svahom malého ježka zvinutého do klbka, sa zrazu pred ním objavila Liana v žiariacej aure, s dlhými vlasmi prepletenými kvetmi a očami, ktoré odrážali všetku krásu lesa. „Matúš,“ prehovorila jemným, no rozhodným hlasom, „tvoje zlé správanie už nemôžem ďalej tolerovať. Les a jeho obyvatelia si zaslúžia pokoj a bezpečie.“
Prekvapený a trochu vystrašený Matúš sa pokúsil utiecť, ale jeho nohy ho zradili. Nemohol sa pohnúť. Lesná víla zodvihla svoju ruku a okolo nej sa začalo točiť jemné svetlo, ktoré sa postupne zväčšovalo. „Musíš pochopiť, aké je to byť zraniteľný,“ povedala a švihla rukou smerom k Matúšovi.
Zrazu sa Matúš cítil zvláštne. Jeho telo sa začalo meniť, zmenšovať a pokrývať hladkou, zelenou kožou. Uvedomil si, že je na zemi a všetko okolo neho je obrovské. Pozrel sa na svoje ruky, ktoré sa premenili na malé nohy s blanami. Matúš sa premenil na žabu!
Liana sa naňho pozrela s jemným úsmevom. „Teraz budeš musieť prežiť ako jedno zo zvieratiek, ktorým si robil zle. Až keď pochopíš, aké je to byť malým a zraniteľným, môžeš sa vrátiť do svojej pôvodnej podoby.“ S týmito slovami sa víla stratila v lese, nechajúc Matúša v jeho novej žabej podobe.
Matúš, teraz malá žabka, sa cítil bezmocný a vystrašený. Nevedel, čo má robiť, a tak sa len posadil na mokrý list a premýšľal o všetkom, čo sa stalo. Vedel, že bude musieť nájsť spôsob, ako napraviť svoje chyby a ukázať, že sa zmenil.
Prvé dni po premene strávil tým, že sa schovával pred väčšími zvieratami, ktoré považoval za hrozbu. Ako žaba sa stal terčom pre hady, vtáky a iné predátory. Vtedy pochopil, aké je to byť zraniteľný a žiť neustále v strachu. Každý večer, keď slnko zapadalo a les sa ponoril do tmy, Matúš sedával na veľkom liste pri potôčiku a smutne kvákal.
„Ach, prečo som len bol taký zlý?“ hovoril si pre seba. „Prečo som len ubližoval týmto nevinným tvorom? Prosím, lesná víla, premeň ma späť! Prisahám, že sa zmením!“ Matúš volal do tmy, dúfajúc, že ho Liana počuje.
Dni sa menili na týždne a Matúš sa postupne učil, ako prežiť v lese. Zistil, kde hľadať jedlo a ako sa vyhnúť nebezpečenstvu. Dokonca si začal vážiť krásu lesa a tých, ktorí v ňom žijú. Medzi zvieratkami si našiel aj priateľov. A aj keď život v žabiom tele už bol o niečo znesitelnejší ako na začiatku, Matúš stále každý večer volal na lesnú vílu s prosbou, aby mu vrátila jeho život.
Jedného dňa, keď sedel pri potôčiku a sledoval rybky, ktoré sa v ňom hrali, zrazu pocítil prítomnosť niečoho magického. Pred ním sa zjavila lesná víla Liana, tentokrát v menej impozantnej, ale stále nádhernej podobe. „Matúš,“ povedala jemným hlasom, „vidím, že si sa mnoho naučil. Videla som tvoje úsilie a počula tvoje prosby.“
Matúš, so slzami v očiach, prehovoril: „Prosím, premeň ma späť na chlapca. Prisahám, že už nikdy nebudem robiť zle zvieratkám ani nikomu inému. Pochopil som, aké je to byť malý a zraniteľný. A aké dôležité je chrániť prírodu.“
Liana sa na neho milo usmiala a povedala: „Vidím, že tvoja ľútosť je úprimná. Preto ťa premením späť, ale pamätaj, že musíš dodržať svoj sľub. Ak by si opäť robil zle, les už nebude mať pre teba žiadne odpustenie.“
Víla zodvihla ruku a jemné svetlo opäť ukázalo svoju čarovnú moc. Matúšovo telo sa postupne menilo späť na chlapca. Keď sa premena skončila, Matúš sa ocitol na rovnakom mieste, kde bol predtým, ale teraz bol opäť sám sebou. S úľavou a vďakou pozrel na Lianu, ktorá sa ešte raz usmiala a potom zmizla v lese.
Matúš sa vrátil do dediny ako úplne iný chlapec. Skúsenosť, ktorú zažil v lese, ho hlboko zasiahla a jeho srdce sa naplnilo súcitom a láskou k prírode a zvieratám. Od toho dňa sa rozhodol, že svoje správanie zmení a bude pomáhať všetkým, ktorí to potrebujú.
Každé ráno vstával skoro a vybral sa do lesa. Tentoraz však neprichádzal ako nepriateľ, ale ako priateľ a ochranca. Začal pomáhať zraneným zvieratám, ošetroval ich rany a poskytoval im útočisko. Keď našiel choré vtáča, opatrne ho vzal domov a staral sa oň, kým nebolo dostatočne silné na návrat do prírody.
S príchodom zimy Matúš pochopil, že pre zvieratá je toto obdobie obzvlášť náročné. Zbieral orechy, sušené plody a dokonca zhotovil malé kŕmidlá pre vtáky a veveričky. Chodil po lese a rozmiestňoval jedlo na miestach, kde vedel, že ho zvieratká nájdu. Vidieť, ako srnky a zajačiky vďačne prijímajú jeho pomoc, mu prinášalo obrovskú radosť a spokojnosť.
Jeho nový postoj nezostal bez povšimnutia ani medzi deťmi v dedine. Matúš začal rozprávať svojim kamarátom o svojich skúsenostiach a o tom, ako dôležité je chrániť prírodu a všetky tvory, ktoré v nej žijú. Organizoval malé výpravy do lesa, kde deti učil, ako sa správať k zvieratám, ako ich pozorovať bez toho, aby im ubližovali, a ako lesu pomáhať.
Raz, keď nad lesom prechádzala búrka a mnoho stromov bolo poškodených, Matúš zorganizoval skupinu detí a spoločne začali čistiť lesné cesty a pomáhať zvieratkám, ktoré stratili svoje domovy. Deti sa od Matúša učili, ako byť ohľaduplní a ako sa starať o prírodu.
Postupne sa z Matúša stal vzor pre všetky deti v dedine. Vďaka jeho príbehom a skúsenostiam sa aj ostatní začali správať zodpovednejšie a s väčšou láskou k prírode. Les za dedinou sa stal miestom, kde deti nielen trávili čas hraním, ale aj učením sa a pomáhaním.
Lesná víla Liana pozorovala Matúša z diaľky a videla, že jeho srdce sa naozaj zmenilo. Bola spokojná s tým, že Matúš pochopil význam jej lekcie a teraz žil v harmónii s prírodou. Les bol opäť pokojný a všetky zvieratká vedeli, že majú v Matúšovi svojho najväčšieho priateľa. A tak Matúš žil šťastne, obklopený priateľmi a prírodou, ktorú tak miloval. Každý deň dokazoval, že zmena je možná, ak je človek ochotný učiť sa a opravovať svoje chyby. Príroda a zvieratá mu jeho starostlivosť vracali láskou a dôverou, ktorú si zaslúžil.
Zaujímavé informácie pre deti
