Na ďalekom severe, kde je sneh mäkší než cukrová vata a obloha žiari farbami polárnej žiary, žil malý ľadový medveď menom Bruno. Bruno mal hustú srsť bielu ako čerstvo napadaný sneh a čierny nos, ktorý mu vždy v zime zamrzol.
Bruno bol zvedavý medvedík, ktorý celé dni prechádzal po zamrznutej krajine, skúmal kryhy a občas sa pohral aj s malým snehovým vírom. Ale najviac ho dokázala fascinovať jedna vec – vznášajúce sa vtáky. Každý deň sa pozeral na snežné sovičky, veselé čajky i stáda divokých husí, ako so spevom mávajú krídlami vysoko nad jeho bielym domovom.
Bruno zvykol sedieť na najvyššej ľadovej kryhe a hľadel hore. Oči vyplašené úžasom a troškou závisti. Predstavoval si, aké to musí byť nádherné vidieť všetku tú snehovú krásu, zamrznuté more, lesklé kryhy a pruhy polárnej žiary z vtáčej perspektívy.
Jedného večera, keď oblohu ožiarila zeleno-modrá žiara, sa Bruno rozhodol, že to vyskúša. „Ak vtáky môžu lietať, možno to dokážem aj ja! Chýbajú mi len krídla.,“ povedal si odhodlane a začal tvarovať sneh do veľkých, chladivých krídel.
Celú noc pracoval pod hviezdami, pazúrmi tvaroval kusy snehu do veľkých oblých tvarov a obmotával ich kúskami morských rias, aby držali pokope. Keď boli krídla hotové, nechal ich na mraze stvrdnúť a sám v teplej nore zaspal s hlavou plnou lietania.
Skoro ráno si pripol krídla na chrbát, vybehol na malý zamrznutý kopec a rozbehol sa. Raz, druhýkrát, aj desiaty! Vo vetre mu krídla škrípali, sneh sa sypal a Bruno končil zakaždým v bielej studenej perine. Nepreletel ani kúsok. Lietanie sa premenilo na veľké gúľanie. Bruno bol unavený a trochu sklamaný.
Ale nevzdal sa. „Asi potrebujem byť vyššie! Ak pôjdem na najväčší kopec, určite sa mi to už podarí!“, pomyslel si a vydal sa na dlhú cestu. Preskákal cez ľadové mosty, prešiel okolo klbka šantiacich polárnych líšok a šplhal hore, kým nebo nebolo na dosah jeho čierneho nosa.
Vietor fučal silnejšie a sneh mu pískal pri ušiach. Bruno stúpal a stúpal, až bol na samom vrchole. Tam zastal, krídla zo snehu ešte raz pritlačil na chrbát a zdvihol pohľad.
A vtedy sa to stalo.
Bruno zatajil dych. Pred sebou mal celú krajinu, celú svoju mrazivú ríšu. Odtiaľ z vrcholku videl každý zamrznutý potôčik, každé ľudské iglu, každý bielu cestičku po stopách zvierat. Videl, ako sa svet rozprestiera ďaleko, ďaleko za hranice, kam bežne chodil. Vietor mu ovieval tvár a ľadové krídla zbytočne chladili na chrbte. Ľadový medveď letel vo svojej fantázii.
V tej chvíli Bruno pochopil, že nemusí mať vtáčie krídla, aby videl krásu, po ktorej túžil. Stačí mu odvaha a chuť hľadať nové cesty. A občas vyjsť na poriadne vysoký kopec, aby mohol snívať aj s otvorenými očami.
A ak budete niekedy v krajine snehu a ľadu na vysokom kopci, možno tam stretnete Bruna. S úsmevom tam vníma ticho polárnej noci a vie, že jeho sen sa splnil. Pretože niekedy k nášmu cieľu vedie viacero ciest a stačí len veriť, že jedna z nich je tá správna.
A odvtedy každý večer, keď sa obloha zafarbí polárnou žiarou, Bruno šepká všetkým deťom: „Vždy sa pozerajte na svet z výšky – aspoň vo svojich snoch.“
Zaujímavé informácie pre deti
