Predstavte si malé kráľovstvo obklopené vysokým horami a hustými lesmi. Presne v takomto kráľovstve žil chudobný mládenec Matej. Býval na okraji dedinky v skromnej chalúpke so svojou matkou a siedmimi mladšími súrodencami. Matej bol bystrý a plný fantázie. Každý večer sedával na kopci za dedinou, pozoroval hviezdy a sníval o veľkých dobrodružstvách.
„Jedného dňa vykonám hrdinský skutok a všetci o mne budú hovoriť,“ predstavoval si pod hviezdami svoju budúcnosť. Keď sa o svojich snoch zmienil pred kamarátmi, tí sa mu len smiali. „Ty a hrdina? Veď si len chudobný chlapec bez otca,“ posmešne vraveli. Mateja to však neodradilo. Veril, že osud má pre neho pripravené niečo veľké.
Jedného slnečného rána sa rozhodol preskúmať neďaleký les. Stromy tam boli také vysoké, že ich vrcholky mizli v oblakoch. Za ustavičného štebotu vtákov kráčal po úzkych cestičkách, až narazil na jaskyňu, o ktorej nikdy predtým nepočul. Vchod bol porastený machom a z vnútra sálal chlad.
Zvedavosť premohla počiatočný strach a Matej vstúpil dnu. Jaskyňa bola priestranná, s vysokými stenami pokrytými trblietavými kryštálmi. Na jej konci uvidel niečo nezvyčajné – veľký zložený farebný balón na konci zviazaný stuhou. „Kto by tu nechal takýto balón?“ čudoval sa.
Rozhodol sa vziať ho z jaskyne von. Keď vyšiel na lúku a uvoľnil stuhu, balón sa začal napĺňať teplým vzduchom. Vietor ho jemne pohladil a balón sa vzniesol do výšky. Matej sa ho pevne chytil, no balón ho začal zdvíhať zo zeme. „Och, čo sa to deje?“ zvolal prekvapene.
Balón stúpal vyššie a vyššie. Matej z výšky sledoval ako sa jeho dedina zmenšovala, lesy a polia sa menili na malé škvrnky. Najprv sa bál, no potom pocítil vzrušenie. Letel nad oblakmi, kde slnko svietilo jasnejšie a čerstvý vzduch napĺňal jeho pľúca.
Po chvíli uvidel v diaľke niečo úžasné – nádherný hrad plávajúci v oblakoch. Okolo hradných veží, ktoré sa trblietali zlatom a striebrom, lietali farebné vtáky s dlhými perami. Balón sa pomaly znášal smerom k hradu a pristál priamo na jeho nádvorí.
Matej vystúpil z balóna a rozhliadol sa. Nádvorie bolo vykladané mramorom a uprostred stála fontána so zvláštnou vodou. Všetko pôsobilo majestátne, no zároveň tajomne ticho. „Je tu niekto?“ zavolal, ale jeho hlas sa odrážal od stien bez odpovede.
Vošiel do hradu cez obrovské zdobené dvere. Chodby boli ozdobené nádhernými obrazmi a lustre sa trblietali tisíckami svetielok. V jednej miestnosti našiel služobníctvo hradu. „Dobrý deň vám prajem,“ pozdravil Matej s úsmevom na tvári. Odpovede sa mu však nedostalo. Pristúpil teda bližšie a uvedomil si, že všetci spia. Potichu prešiel do veľkej sály, v ktorej boli rytieri opretí o svoje meče. Aj oni boli hlboko ponorení do spánku.
Nakoniec prišiel do trónnej sály. Na zlatom tróne tam s korunou na hlave sedel kráľ a vedľa neho krásna princezná v nádherných šatách. Obaja spali pokojne, akoby sa ich netýkal žiadny problém sveta. Matej nechápal, čo sa deje. „Prečo všetci spia?“ premýšľal nahlas.
Rozhodol sa na túto záhadu nájsť odpoveď. Prehľadal celý hrad, až narazil na starú knižnicu plnú zaprášených kníh. Jedna z nich ho zaujala. Bola to kronika hradu, ktorá hovorila o prekliatí spôsobenom jedovatým hadom. Had sa usadil v hradnej studni a otrávil vodu. Každý, kto sa z nej napil, upadol do hlbokého spánku, z ktorého nebolo prebudenia.
Matej si uvedomil, že musí hada nájsť a zabiť, aby zlomil kliatbu. Vydal sa do hradnej záhrady, kde stála studňa obklopená ružovými kríkmi. Keď sa priblížil, začul zlovestné syčanie. Z temnej hĺbky studne na neho žiarili dve červené oči. Bez váhania vzal zo zeme veľký kameň a pripravil sa. Keď had vyliezol na okraj studne, Matej hodil kameň s presnou muškou. Had zasyčal a spadol späť do hlbín. Po chvíli sa voda v studni začala čistiť a zmenila sa na priezračne modrú.
V tom okamihu sa hrad začal prebúdzať. Služobníci sa preťahovali, rytieri si pretreli oči a kráľ s princeznou sa nechápavo pozerali dookola. „Čo sa stalo?“ pýtali sa zmätene.
Keď sa dozvedeli o Matejovom hrdinskom čine, kráľ k nemu pristúpil. „Mladý muž, zachránil si nás pred večným spánkom. Ako sa ti môžeme odvďačiť?“
Matej skromne odpovedal: „Som rád, že som mohol pomôcť. To je pre mňa najväčšia odmena.“
Kráľ sa usmial. „Tvoja odvaha a skromnosť sú obdivuhodné. Ponúkam ti ruku mojej dcéry a miesto po mojom boku ako princa tohto kráľovstva.“
Princezná sa na Mateja milo usmiala a on pocítil, ako mu srdce zahorelo radosťou. „Budem poctený,“ povedal.
Veľkolepá svadba bola hneď na druhý deň a ešte v ten deň sa spoločne vrátili do Matejovej dediny. Keď dedinčania uvideli Mateja v sprievode kráľa a princeznej, nemohli uveriť vlastným očiam. „Matej, to si ty?“ volali. „Prepáč nám, že sme sa ti smiali.“
Matej im odpustil a spolu oslávili jeho návrat. Od toho dňa bol Matej pre všetkých hrdina, ktorý zachránil zakliaty hrad. A dedinčania sa naučili, že nikdy netreba podceňovať sny a odhodlanie človeka, nech je akýkoľvek.
Odporúčame deťom aj trocha poučnej zábavy
