Pri tichom jazierku sedel žabiak. Pozeral na vodu, ako sa na nej lesklo slniečko, a vzdychol si: „Ach, aké je dnes všetko tiché. Nemám sa s kým hrať.“
Zrazu si všimol, že neďaleko niečo poskakuje medzi trávou. Hop-hop! Bola to malá žabka. Žabiakovi zasvietili očká. Hneď k nej priskákal a nesmelo povedal: „Ahoj!“
Žabka sa na neho pozrela a pousmiala sa. „Ahoj!“ odpovedala.
Žabiak sa odvážil a spýtal sa: „Môžeme skákať spolu?“
Žabka radostne vyskočila: „Samozrejme, budem veľmi rada!“
A tak začali skákať spolu. Hop sem, hop tam. Občas sa smiali, občas sa veľkými skokmi pretekali. Žabiak už nebol sám a žabka bola šťastná, že si našla nového kamaráta.
Od toho dňa sa žabiak a žabka stretávali pri jazierku každý deň. Spoločne skákali, hrali sa a už sa nikdy nenudili.
