Malý vláčik jazdil po koľajniciach. Brm-brm, klap-klap. Vyzeral veselý, ale keď prišiel blízko tunela, trochu sa schúlil a zastavil. Tunel bol veľký a tmavý.
„Ach, do tunela sa bojím ísť. Tam je tma!“ šepol vláčik.
Ale potom sa zamyslel a povedal si: „Skúsim to. Veď mám svetielko!“
Zapol svoje malé svetlo: blik! Pomaly sa pohol dopredu. V tuneli bolo naozaj šero, ale svetielko osvetľovalo cestu.
„Klap-klap, klap-klap,“ ozývali sa jeho kolieska, ktoré sa odrážali od stien tunela. Vláčik počúval zvuky a úplne zabudol, že sa bál.
A zrazu – fúúú! Bol vonku na druhej strane! Slniečko ho privítalo svojimi teplými lúčmi.
„Zvládol som to!“ radostne zapískal vláčik. Už vedel, že tmy sa netreba báť. Odvtedy prechádzal cez tunely sebavedome a smelo.
