Rozprávku na vypočutie nájdete na konci stránky!
Na konci veľkého borovicového lesa, tam, kde sa medzi stromami ligotala hladina jazera ako rozliate striebro, si partia detí postavila letný tábor. Boli medzi nimi Ema, Jakub, Timi, Lea a malý Adam. Každý z nich sa na tento týždeň tešil celé mesiace. Chceli spať v stanoch, opekať pri ohni, počúvať večerné zvuky lesa a zažiť dobrodružstvo, na ktoré sa nezabúda.
Miesto pri jazere bolo nádherné. Ráno sa nad vodou vznášala jemná hmla, akoby jazero ešte snívalo. Tráva bola mäkká a svieža, voňala rosou a slnkom. V korunách stromov poskakovali vtáčiky a spievali svoje veselé pesničky. Občas sa pri brehu ukázala rybka, ktorá na chvíľu vyskočila nad hladinu, akoby chcela deťom zamávať. Na kameni sedával zelený žabiak a z lesa sa ozývalo tiché šuchotanie ježka alebo veveričky.
Deti si rýchlo rozložili stany, natiahli šnúru na mokré uteráky a z konárov si urobili malú bránku do tábora. Boli šťastné. Počas dňa sa hrali na objaviteľov, stavali z konárov skrýše, pretekali sa, kto prvý obehne jazero, a večer sedeli pri ohni zabalené v dekách. Rozprávali si príbehy, pozerali na hviezdy a počúvali, ako drevo praská v plameňoch.
„Toto je najlepší tábor na svete,“ povedala Ema a ostatní nadšene prikývli.
Každý deň prinášal niečo pekné. Raz našli pri brehu zvláštnu mušličku, inokedy pozorovali kačku s malými káčatkami. Lea dokonca videla srnku, ktorá sa prišla napiť k jazierku, a všetci sa museli schovať za kríky, aby ju nevyplašili.
Lenže popri všetkej zábave si deti začali menej všímať, čo po sebe nechávajú. Papierik od sušienok odletel pod krík. Prázdna fľaša zostala pri pni. Ohryzok z jablka niekto odhodil do trávy. Pri ohnisku ostali rozhádzané kúsky obalov, drobné papieriky a plastové lyžičky. „Veď to potom upraceme,“ hovorili si vždy. Lenže potom prišla ďalšia hra, ďalšie kúpanie, ďalší smiech. A neporiadok pomaly rástol.
Jedného rána sa však všetko zmenilo. Ema sa zobudila ako prvá. Vyšla zo stanu, ponaťahovala sa a zarazila sa. Les bol akýsi zvláštne tichý. Nepočula spev vtákov. Na konári nesedela ani jedna veverička. Pri jazere nebolo vidno žiadnu rybku, hladina bola prázdna a nehybná.
„Jakub, poď sem!“ zvolala potichu.
Postupne vyšli aj ostatní. Chvíľu len mlčky stáli a pozerali okolo seba.
„Kde sú káčatká?“ spýtal sa Adam.
„A kde sú ryby?“ dodal Timi.
Lea sa zamračila a pomaly sa rozhliadla po tábore. Pri stane ležali dva prázdne obaly, pri brehu sa váľala plastová fľaša, vedľa ohniska boli rozsypané omrvinky a kúsky papiera. Vietor jemne pohol vreckom, ktoré sa zachytilo v tráve.
„Pozrite sa na to…,“ povedala smutne. „To my sme to tu takto nechali.“
Deti stíchli. Zrazu im všetky ich veselé dni pripomenuli aj to, čo nechceli vidieť. Neporiadok, ktorý sa im zdal malý, bol zrazu všade. Jazero už nevyzeralo ako čarovné miesto, ale ako smutný kúsok lesa, ktorému nikto nepomohol.
„Možno sa zvieratká zľakli,“ povedal Jakub ticho.
„Alebo si mysleli, že tu nie je bezpečne,“ dodala Ema.
Adam sklonil hlavu. „Príroda sa na nás asi nahnevala.“
Na chvíľu bolo úplné ticho. Potom Lea rozhodne povedala: „Tak to napravme. Hneď teraz.“
A tak sa všetci pustili do práce. Pozbierali každý papierik, každý obal aj každú fľašu. Vyčistili okolie ohniska, pozametali ihličie a kúsky jedla, pozbierali plechovky a odpad roztriedili do vriec. Jakub s Timim vybrali z trávy aj malé kúsky plastu, ktoré by si niekto ani nevšimol. Ema s Leou očistili breh jazera, aby pri vode nezostalo nič, čo tam nepatrí. Adam, hoci bol najmenší, starostlivo zbieral drobné omrvinky a opadané servítky.
Pracovali dlho. Slnko už stálo vysoko na oblohe a všetci boli unavení, spotení a trochu zahanbení. Ale keď skončili, tábor vyzeral celkom inak. Tráva bola čistá, pri brehu sa znovu leskli kamienky, ohnisko bolo upratané a les akoby sa mohol znovu nadýchnuť.
Večer deti sedeli pri tichom ohni a tentoraz sa nesmiali tak nahlas ako inokedy.
„Myslela som si, že jeden papierik nič neznamená,“ povedala Ema.
„A pritom z jedného papierika boli zrazu desiatky,“ dodal Jakub.
„Príroda nám dala krásne miesto na hranie,“ povedala Lea. „A my sa oň musíme starať.“
Na druhý deň ráno ich zobudil spev vtákov.
Adam vybehol zo stanu prvý a radostne vykríkol: „Vrátili sa!“
Na vetve sedela veverička s orieškom v labkách. Pri brehu sa znova objavili dve rybky, ktoré sa mihli pod hladinou. V tráve poskočil žabiak a z lesa sa opäť ozývali známe šelesty. Jazero sa ligotalo ako predtým a celý tábor pôsobil pokojne, čisto a veselo.
Deti sa usmievali, akoby dostali druhú šancu. Od toho dňa si dávali veľký pozor. Po každom jedle upratali, odpadky vždy vyhodili tam, kam patria, a pred spaním skontrolovali celé okolie tábora. Dokonca urobili malú tabuľku z dreva, na ktorú napísali:
Príroda je náš priateľ. Keď ju chránime, odmení sa nám krásou.
A tak si deti z tábora neodniesli len spomienky na hry, smiech a dobrodružstvá, ale aj dôležité ponaučenie. Les, jazero aj všetky zvieratká potrebujú našu úctu a starostlivosť. Lebo len tam, kde je čisto a láskavo, môže príroda naplno žiť a rozdávať svoju krásu.
